| Príspevok charakterizuje Rogersovu interpretáciu "dobrého života" na pozadí jej existencialistických inšpirácií, v kontexte s myšlienkami amerického pragmatizmu a postmodernistických prístupov. Na rozdiel od postmodernistickej filozofie, ktorá opustila tradíciu uvažovania o ľudskej prirodzenosti a formulovania predstáv o usporiadaní ľudských záležitostí pomocou nejakých bližších charakteristík, Rogersova koncepcia sa nezrieka tejto perspektívy a vytvára si tým východisko aj pre artikuláciu konceptu dobrého života. Ten sa zakladá na rozvíjaní umenia stať sa samým sebou, v hľadaní odvahy žiť tvorivo a nekonformne v privátnej sfére a vnášať tento prístup aj do sféry verejnej. Hoci to automaticky nemusí viesť k odstráneniu všetkých bolestí, ktoré ťažia súčasnú spoločnosť a ľudí, je mimoriadne cenné, že im to pomáha vyhnúť sa zúfalstvu z neautentického života, ktoré popísal Kierkegaard, a posilňovať ich v zodpovednosti aj za humanizáciu spoločenských inštitúcií a podmienok, v ktorých žijú. |
