Dnešní datum:
11. 12. 2010

Ako o tom v úvode píše editorka antológie Ariel Salleh, zborník šestnástich esejí Eco-Sufficiency & Global Justice: Women Write Political Ecology vznikal zo stretnutí aktivistiek a akademičiek prinajmenšom od roku 2006. Naliehavosť problémov, ktoré texty nastoľujú, dnes ešte podčiarkuje ekonomická a finančná kríza. Ak teda čitateľky a čitatelia siahnu po knihe vedení týmto bezprostrednejším motívom, nebude to na škodu veci. Predpokladám totiž, že pre vstup do premýšľania politickej ekológie z pozície politickej ekonómie a ekofeminizmu – ktoré sú pre túto subdisciplínu kritickými zdrojmi – na Slovensku a pravdepodobne ani v Českej republike, neexistuje vybudované zázemie v podobe kritického disciplinárneho vedenia. Šestnásť rôznych príspevkov v publikácii je skutočne vynikajúcim spôsobom, ako in medias res aspoň na skúšku pristúpiť na „iné“ premýšľanie napr. o ekologickom aktivizme, údajnom esencializme ekofeminizmu alebo o začleňovaní rodu do globálnych politík. Preto sa skôr než na metateoretické premýšľanie všetkých problémov a prístupov uvažovaných v publikácii pokúsim v tejto recenzii zamerať na predstavenie ich rôznosti a ponúknuť ich tak ako príklady, ktoré by mohli inšpirovať premýšľanie, aktivizmus a výskum lokalizovaný „u nás“.
Publikácia je rozdelená do piatich častí organizujúcich príspevky podľa ich hlavných tém: Histórie, Matéria, Vládnutie, Energia a Hnutie. Najmä príspevky v prvej a poslednej časti si nárokujú na opis nového konceptuálneho aparátu politickej ekológie, väčšina ďalších príspevkov skúma konkrétne prípady globálnej nespravodlivosti a hnutí, ktoré sa pri nich budovali, ale aj politické dokumenty a procesy.
Ariel Salleh, editorka publikácie, výskumníčka na University of Sydney, v úvodnom a záverečnom texte predstavuje projekt politickej ekológie prostredníctvom problému, ktorý by mal skúmať. Je ním zadlženie, dlh manifestujúci sa v troch typoch vzťahov – ako sociálny dlh (nadhodnota, ktorú kapitalisti dlžia zamestnankyniam a zamestnancom), ekologický dlh (ktorý dlží globálny sever globálnemu juhu za to, že drancoval a drancuje prírodné prostriedky výroby alebo prostriedky na živobytie patriace neindustriálnym národom) a stelesnený dlh (dlh severu aj juhu všetkým reprodukčným pracovníčkam a pracovníkom, ktorí sa starajú o regeneráciu výrobných podmienok). Hoci sa z tejto charakterizácie môže zdať, že uvedené zadlženie by bolo možné vyriešiť monetárnym spôsobom ako vyplatenie pracovníkov a pracovníčok v podmienkach vykorisťovania, nie je to tak. Významným aktérom – a toto je jeden z hlavných príspevkov projektu politickej ekológie k environmentálno-politickému aj politicko-ekonomickému uvažovaniu – je ekosystém. Hegemónne diskurzy politík aj vedenia uvažujú o ekosystéme ako o „Inom“, s ktorým ľudia interagujú. Ako píše Salleh, prvým krokom jej prístupu stelesneného materializmu je uchopenie toho, že „samotní ľudia existujú ´v´ prírode, a [že] sociálne inštitúcie a vedenia treba rekonštituovať v duchu tejto holistickej skutočnosti“ (s. 20). Jednoducho, medzi ľuďmi a ekosystémom neexistuje deliaca čiara, ba dokonca nie sú voči sebe ani symetrické, ale ekosystém je množinou, ktorá zahŕňa ľudí.
Text Silvie Federici je úryvkom z jej knihy Caliban and the Witch (2004), v ktorej sleduje dejiny primitívnej akumulácie a rolu žien v nich. V protiklade k Foucaultovej téze o vzniku biopolitiky v západných európskych štátoch, ktorý vznik tohto typu správy populácií situuje do hladomoru v 18. storočí, Federici pre pochopenie zmien v politike reprodukcie a sexuality vyzdvihuje význam populačnej, demografickej a s ňou súvisiacej ekonomickej krízy v 16. a 17. storočí. Príspevok Federici otvára z pohľadu histórie tému, ktorej sa, ako antropológie súčasnosti, venujú aj ďalšie texty, t. j. vytváranie hranice medzi výrobnou a reproduktívnou prácou žien (a detí). Aj text poľskej výskumníčky Ewy Charkiewicz, zakladateľky zaujímavej vzdelávacej, publikačnej a výskumnej organizácie Think-Tank Feministyczny, sa vracia k foucaultovskému rámcu. Ak, ako tvrdí Foucault, je suverenita založená v patria potestas, otcovskej moci podľa rímskeho práva, tak podľa Charkiewicz zároveň ráta aj s cura materna, povinnosťou žien starať sa. Autorka skúma odvrátenú stranu biopolitiky, ktorou je podľa nej – vychádzajúc z prác Giorgia Agambena – tanatopolitika a tanatoekonomika, teda „zviazanie ekonomických výrobných aj spotrebných procesov a všetkých nás so smrťou a vojnou“ (s. 67). Práve práca starostlivosti, ktorú vykonávajú ženy, má zmierňovať sociálne náklady globálnej vojny vedenej proti prírode.
V časti Matéria sú sústredené najmä príspevky v podobe prípadových štúdií z rôznych častí sveta. Nalini Nayak sa venuje marketizácii rozvojovej politiky, v rámci ktorej sa má aj práca žien zaradiť do obehu na peňažných trhoch. Sleduje premenu rybárskych komunít v Indii od 70. rokov, v ktorých modernizácia zahŕňajúca mechanizáciu práce, zvyšovanie množstva úlovkov a identifikácia mužov s novým typom výroby znamenala pre ženy znemožnenie obživy pre ne dovtedy zvyčajným spôsobom. V konečnom dôsledku zmena výrobných technológií a deľby práce napomohla opätovnému zavedeniu vena a oslabila autonómiu žien. Autorka okrem potreby uplatňovať rozvojovú politiku podľa princípov participatívnej demokracie vyzýva najmä k tomu, aby sa prírodné zdroje obživy neprivatizovali, ale aby mali komunity (a v nich najmä ženy) zabezpečený prístup – „zvykové právo na ´spoločný majetok´ (commons)“ (s. 119).
Kým na Slovensku či v Čechách sa práva na prístup k spoločnému majetku dožadujeme napr. tým, keď v reštauráciách žiadame o vodu z vodovodu, dostupnosť vody sa stala súčasťou zápasu feministických organizácií v Brazílii. Andrea Moraes a Patricia E. Perkins vo svojom texte prevádzajú históriou brazílskeho ženského hnutia od 70. rokov a jeho dominantnými témami, aby napokon poukázali na skúsenosť žien s „deliberatívnym manažmentom vody“. Voda je pre ženy v Brazílii, z ktorých tretina pracuje v domácnostiach, extrémne dôležitá; dostupnosť k zdravým zdrojom vody je však veľmi obmedzená kvôli zosuvom pôdy, záplavám, nedostatočnej infraštruktúre a kanalizácii. Čiastočnou nápravou je podľa autoriek Národný vodný plán z roku 2006, jeho implementácia však podľa nich bude vyžadovať deprofesionalizáciu vodohospodárskej politiky prostredníctvom angažovania rôznych hnutí obyvateliek a obyvateľov.
Štúdia Zohl de Ishtar o vojenských pokusoch USA na Marshallových ostrovoch prebiehajúcich od 40. rokov doteraz je nielen šokujúcou správou o celkom zámernom zanedbávaní „bezpečnostných opatrení“ pri jadrových pokusoch, ale aj príkladom dávnejšieho prípadu transnacionálnej solidarity. Jadrové znečistenie viacerých atolov malo priame dopady na reprodukčné a sexuálne zdravie žien a spôsobilo aj zvyšovanie hustoty obyvateľstva na atoloch, kam boli obyvatelia a obyvateľky nútení presídliť sa. S tým súvisia aj zmeny v rodových vzťahoch, predovšetkým nárast násilia páchaného na ženách aj deťoch. Na tieto – podľa autoriek – zločiny proti ľudskosti, upozorňovali ženy združené v organizácii Women United Together Marshall Islands v sérii prednášok spolu so známou protijadrovou ženskou organizáciou Greenham Common Women vo Veľkej Británii v roku 1986.
Ďalšie inšpirujúce prípadové štúdie sú začlenené do častí publikácie Energia a Hnutie. Ana Isla skúma dopady Kjótskeho protokolu (1997) a obchodovania s emisiami a kyslíkom na život žien v Kostarike. Vďaka Kjótskemu protokolu, často oslavovanému ako jedinečný nástroj globálnej environmentálnej politiky, znečisťovatelia zo signatárskych štátov v skutočnosti vykorisťujú lesy chudobných krajín globálneho juhu. Podľa Isla je „predaj oxidu uhličitého na zmiernenie uhlíkových emisií neokoloniálnou praxou, ktorá je triedne a rodovo predpojatá, a ktorá má negatívne dôsledky pre ekológiu chudobných krajín, ich zásobovacie hospodárstvo a predovšetkým pre ženy“ (s. 205). Na Kostarike sú napr. z oblastí určených na zalesnenie (ktoré prináša zisk) nútene vysťahovávaní drobní roľníci a roľníčky či zberačky. Sťahujú sa do miest a turistických oblastí, kde je ich jedinou možnosťou námezdná práca, a tou je často prostituovanie turistkám a turistom prichádzajúcim na „romantické dovolenky“.
Leigh Brownhill a Terisa E. Turner zase opisujú prípad iniciatívy žien v delte Nigeru proti spoločnosti Shell, ktorá znečisťovala ich životné prostredie spaľovaním plynov unikajúcich pri ťažbe ropy. Prvé protesty žien počas desiatich akčných dní na začiatku roku 1999 sa stretli s obrovským protiúderom v podobe policajného násilia, znásilňovania žien a vrážd. Radikalizovanie boja žien (o. i. aj v podobe prerušenia dodávok surovej ropy počas okupácie prietokových staníc) so sebou neprinieslo len označenie ich zastrešujúcej organizácie Niger Delta Women for Justice za teroristickú v roku 2003, ale aj to, že spoločnosti Agip, Chevron-Texaco, Mobil a Shell z delty Nigeru odišli. Nigérijské komunity spolu s 51 národnými členmi organizácie Friends of the Earth International a ďalšími občianskymi aktérmi v roku 2006 formulovali Abujskú deklaráciu za energetickú suverenitu. Energetická suverenita znamená demokratickú kontrolu prírodných zdrojov, a na tej by sa podľa deklarácie mali zúčastňovať aj ženy.
Príkladom transnacionálneho sieťovania je aj príbeh Shack/Slum Dwellers International – organizácie združujúcej malé sporivé kolektívy lumpenproletariátu na svete. Jeden z prvých sporiacich kolektívov, Mahila Milan z Bombaja, šetrenie, teda odkladanie malých peňažných obnosov jednotlivcami a jednotlivkyňami do spoločného fondu, nechápe primárne ako finančnú aktivitu, ale ako sociálnu prax. Akékoľvek, aj veľmi malé množstvo peňazí, jednotlivé členky a členovia kolektívov denne vyberajú na uliciach mesta – táto prax tak „kopíruje“ temporalitu chudoby a zmazáva stigmu radikálneho vylúčenia, chudoby. Ako píše autor štúdie Leo Podlashuc, „nejde o množstvo peňazí, ale o samotný akt šetrenia“ (s. 279). Z našetrených peňazí si členky kolektívu môžu požičať keď to potrebujú, a tiež sa z nich financujú spoločné projekty – napr. stavba spoločného domu.
Viacero príspevkov analyzuje globálne a národné politiky v oblasti environmentálnej a ekonomickej spravodlivosti. Napriek veľkému množstvu novších politických dokumentov na podporu rodovej rovnosti v rozličných oblastiach sa viaceré príspevky vracajú ako k komprehenzívnemu politickému dokumentu k Pekinskej akčnej platforme (1995). Meike Spitzner, ktorá predstavuje politiky Európskej únie o klimatickej zmene z rodového hľadiska, kritizuje existujúcu diskusiu o „spoločnej“ klimatickej politike ako nezmyselnú. Podľa nej totiž „racionálny dialóg podkopávajú vládnuce sociálne normy súťaživej maskulinity, a s ňou spojené preceňovanie technológií, trhov a rozsiahlych projektov“ (s. 223). Argumentuje za reálne, nielen numericky, väčšiu účasť žien na určovaní týchto politík – pozitívnym krokom je vznik siete The Gender and Climate Network v roku 2004 v Miláne.
Gigi Francisco a Peggy Antrobus vo svojom pohľade na Miléniové rozvojové ciele a stratégie uplatňovania rodového hľadiska v obchodných politikách nešetria kritikou. Francisco všetky pokusy začleniť rod do obchodných politík a reforiem považuje za zlyhanie. Ich výsledkom je totiž v prvom rade to, že sa stávajú nástrojmi zmierňovania dopadov liberalizácie a tvoria tak akúsi sociálnu sieť. V druhom rade sa ich prostredníctvom chudobné ženy aj tak stávajú efektívnymi prispievateľkami systematickej expanzie a prehlbovania obchodných reforiem. „Dôvodom takýchto interpretácií a výsledkov je zúžené inštrumentálne a manažérske chápanie rodu vládami a multilaterálnymi orgánmi“ (s. 158). Antrobus si zase všíma náboženský a ekonomický fundamentalizmus globálnych politík a prichádza k záveru, že „jadrom oboch je podriadenie a vykorisťovanie času žien, ich práce, sexuality, v jednom prípade v prospech patriarchátu a v druhom v prospech kapitalizmu“ (s. 161).
Marilyn Waring podrobuje skúmaniu rôzne ekonomické a rozvojové indexy z hľadiska predpojatosti voči aktivitám žien a mužov. Za jeden z najväčších problémov týkajúci sa napr. systému národných účtov OSN (United Nations System of National Accounts – UNSNA), ale aj alternatívnych modelov, ktorými sú napr. index udržateľného ekonomického prospechu (The Index of Sustainable Economic Welfare – ISEW), index ľudského rozvoja (The Human Development Index – HDI) a indikátor skutočného pokroku (The Genuine Progress Indicator – GPI), považuje ich neschopnosť či obavu zo začlenenia nemonetárnych hodnôt do nich. Najďalej sa podľa autorky dostal GPI. Jeho autorom je Ronald Coleman a jeho jednotlivé aspekty sa odvíjajú od hlavného kritéria, ktorým je využívanie času. Autorka štúdie argumentuje za participatívnu tvorbu indikátorov a ako príklad uvádza indikátor skutočného pokroku z kanadskej Alberty zostavený s asistenciou Pembina Institute.
Uvedené politicko-analytické príspevky sa skúmaním konkrétnych opatrení a indikátorov podieľajú na formulácii teoretických záverov a východísk pre alternatívne feministické ekonomické a politické koncepcie. Tie načrtávajú príspevky Susan Hawthorne, Sabine U. O´Hara, Mary Mellor a editorky publikácie Ariel Salleh. Potreba šírenia iných prístupov sa artikuluje naprieč celou publikáciou. Ako píše Charkiewicz, ak „budujeme diskurzívne a materiálne obmedzenia pre uznanie príspevku žien k budovaniu bohatstva, výsledkom je delegitimizácia nárokov na užívanie tohto bohatstva“ (s. 74). Aké sú teda predovšetkým nové diskurzívne súradnice, ktoré by mohla poskytnúť feministická ekonómia? Ako upozorňuje Susan Hawthorne, je nerozumné očakávať jednotu feministicko-ekonomických prístupov – „feministické ekonómky sa pohybujú v škále od liberálok, ktoré argumentujú za aktivizovanie žien v trhovej ekonomike, až po tie, ktoré tvrdia, že ženy už teraz praktizujú alternatívny hospodársky systém“ (s. 95). Aj prispievateľky v publikácii svoje rámce definujú rôzne. Hawthorne vyzýva ku komplexnej či divokej ekonomike (complexity economics, wild economics), ktorá by mala reagovať na výzvy feministického, ekologického hnutia a hnutia pôvodných obyvateliek a obyvateľov. Mary Mellor zase kritizuje najmä financializáciu ekonomiky a uvažuje o novom monetárnom systéme a funkcii peňazí. Kým dnes sú peniaze hlavným mechanizmom, ktorý oddeľuje formálnu ekonomiku od neuznanej práce, podľa Mellor by peniaze budúcnosti mali byť najmä sociálne: „sociálne peniaze zbavené tlaku na výrobu zisku, by sa mohli používať ako mechanizmus na budovanie sociálnej integrácie a solidarity“ (s. 263).
Sabine U. O´Hara formuluje niekoľko praktických inovácií, ktoré by feministická ekologická ekonómia mohla priniesť. Na malej ploche zhŕňa záujmy idúce naprieč ostatnými prístupmi v publikácii, preto ich uvádzam všetky: „Metodológie vychádzajú z dátových súborov, nie z existujúcich štatistík. / Výskumný návrh je participatívny, nie odtrhnutý od skúmaných aktérok a aktérov. / Stredom záujmu je rozhodovanie občianok a občanov, a nie zoraďovanie preferencií jednotlivkýň a jednotlivcov. / Jednotliví aktéri, aktérky a experti sa usilujú o transparentné vzťahy. / Nové teoretické modely nanovo definujú hlavné ekonomické aktivity, ktorými sú výroba, spotreba a tvorba bohatstva“ (s. 190). Hoci tento zoznam môže vyzerať ako jednoduchý zoznam položiek „na odškrtnutie“, jeho „rozmenenie na drobné“ v konkrétnych projektoch – ako to napokon ukazujú aj príspevky v publikácii – znamená zásadné spochybnenie východísk vládnucich v ekonomickom a ekologickom uvažovaní hlavného prúdu. Ich radikálna interpretácia je o to dôležitejšia teraz, keď – ako tvrdí Salleh – panelové diskusie o roľníckych hnutiach či pôvodných obyvateľoch a obyvateľkách a feministické ekonomické sympóziá v akademickej komunite začínajú patriť k „dobrému bontónu“. A napokon, poznatky z oblasti feministického uvažovania o ekonomike a rode by bolo príhodné uplatniť aj pri dnešnom skúmaní dopadov ekonomickej krízy.