Profesijné vyznanie metodologického staromilca

Details

Published on Monday, 19 May 2014 09:00

IVANA TARANENKOVÁ

Kniha Pavla Janouška Černá kočka, ako i jej podtitul napovedá, sa venuje výsostne špecifickej téme aj v kontexte samotnej literárnej vedy — problematike komunikačných pravidiel a diskurzívnych stratégií presadzovania sa subjektu „znalca“ vo sfére myslenia o literatúre. Napriek snahám o objektivizáciu je v tejto Janouškovej rozprave výrazne citeľný i rozmer subjektívny. Ak autor v texte vyslovuje pochybnosti, či je jeho text dostatočne vedecký a žánrovo zaraditeľný, musíme mu odpovedať — nie, nie je ani striktne vedecký ani žánrovo vyhranený (istú odľahčenosť traktovania témy naznačujú i rozmarné úvodné a záverečné mottá), čo však vonkoncom nie je na škodu veci. Janouškova kniha presahuje k eseji, k polemike, miestami zabŕda do publicistických dimenzií (v reflexii postavenia v humanitných vied v súčasnej spoločnosti). Pre mňa však v prvom rade predstavuje profesionálne vyznanie autora, jeho pokus o vedome subjektívnu reflexiu odboru, v ktorom sa už desaťročia sám ako „znalec“ myslenia o literatúre pohybuje na rôznych (podľa neho herných) úrovniach.P. Janoušek: Černá kočka

Subjektívny zreteľ tu však snahe dospieť k objektívnym zisteniam neodporuje. Pavel Janoušek podrobuje svoj odbor, a vlastne aj seba v ňom, dôslednej analýze, mapuje jeho premeny v čase a prezentuje svoje chápanie jeho postavenia a poslania. S jeho názormi možno polemizovať, nesúhlasiť, no v každom prípade jeho iniciatíva vyvoláva rešpekt. Prichádza totiž v situácii, keď sa súhrou rôznych spoločenských, ale aj interných okolností zmysel odboru myslenia o literatúre, spolu s inými humanitnými vedami, relativizuje a spochybňuje. Ak má zámer obhajovať zmysel a podstatu svojej existencie, chtiac‑nechtiac sa dostáva do defenzívnej polohy. Očakávanie, ktoré (nielen) humanitní vedci vkladali do oslobodenia sa od ideologickej normatívnosti, teda neviedlo k nezávislému výskumu ale k „spochybneniu všetkých istôt“. Tento stav sa synergeticky prepojil aj s istou stagnáciou nasledujúcou po „konci dejín“, ako aj s liberálnou skepsou či podozrievavosťou k hodnotám ukotveným v tradícii.

Knihu P. Janouška vnímam ako úsilie prejsť z defenzívy k pozitívnej odpovedi na problematizáciu zmyslu inštitucionalizovanej podoby myslenia o literatúre, a to aj s vedomím, že tu nie je možné dospieť k definitívnym riešeniam. Autor rovnako počíta aj s rizikom, že sa vystaví polemikám zo strany tých, ktorí zastávajú iné pozície.

Metodologické východiská Janouškových úvah majú zdroj nielen v teórii komunikačných aktov a teórií vedeckých paradigiem T. Kuhna, ale sú poznamenané i štrukturalistickým školením — aby som spomenula tie najvýraznejšie. V ich pozadí možno vybadať — bez akýchkoľvek negatívnych konotácií — metodologické „staromilstvo“ alebo, ak chceme, konzervativizmus. Pre tento postoj bude teória či metóda cestou, a nie autonómnym cieľom, ktoré sú podriadené veci samotnej, t. j. literatúre, sprostredkovaniu jej výkonov laickému publiku. P. Janoušek sa vo svojej knihe sústreďuje na analýzu rozličných úrovní inštitucionalizovaného myslenia o literatúre (od literárnej kritiky, cez literárnu históriu až po literárnu teóriu, ale aj školskú prax), pričom tento pojem má uňho širší rozsah ako literárna veda: „Množina literárních znalců, resp. společenství znalců, je tak utvářena nejen literárními vědci, tedy historiky a teoretiky, ale také dalšími interprety, hodnotiteli a šířiteli literárních děl, zejména literárními kritiky a učiteli (případně redaktory a nakladateli). A v neposlední řadě také samotnými spisovateli — respektive těmi polohami jejich činnosti, ve kterých nevytvářejí díla, ale vyjadřujíce se k literatuře komentují tvorbu vlastní i cizí“ (s. 23).

Ako určujúci kontext týchto aktivít je tu prezentovaný kontext národných literatúr — keďže jednotlivé literárne výkony sú orientované v prvom rade do prostredia národnej komunity ako jedného z najprirodzenejších prostredí ľudského spoločenstva. Národné literatúry nie sú teda iba pragmatickým organizačným rámcom literatúry a myslenia o nej — národ je tu chápaný ako privilegovaný, „najprirodzenejší“ typ spoločenstva.

Aj keď je v knihe explicitne uvedené, že predmetom analýzy je subjekt „znalca“ literatúry, ktorý je chápaný ako „strukturní součást řetězce komunikačních aktů vytvářejících myšlení o literatuře, jakož i interní subjekt textů a promluv, jejichž prostřednictvím o literatuře komunikujeme“ (s. 13), nezostávame tu len na abstraktnej rovine. Janouškova práca je konkrétne ukotvená v rámcoch aktuálnej situácie literárnej vedy (predovšetkým) v domácom kontexte (aj slovenskom) od národného obrodenia po súčasnosť charakterizovanú atmosférou „konca dejín“. Napriek snahe autora neodvádzať pozornosť uvádzaním konkrétnych prípadov (teda až na literárnohistorickú prípadovú štúdiu o polemike J. K. Tyla a K. Havlíčka Borovského), každý účastník udalostí v oblasti myslenia o literatúre si ich hravo dosadí.

Dôležitú rolu v podobe stratégií, ktorými sa „znalec“ myslenia o literatúre vo svojom odbore presadzuje a ktorými sa riadi, prisudzuje P. Janoušek formatívnym a reprezentatívnym prvkom a cieľom jazykových prejavov, t. j. vedeckých textov. Vedecký text musí podľa toho signalizovať o sebe, že je vedecký — a to predovšetkým v oblasti humanitných vied, v ktorých je „objev od slovní formulace prakticky neoddělitelný“ (s. 17) a v ktorých je kreativita („hernosť“ „ludizmus“) dôležitou zložkou výrazu.

Pre humanitné vedy, ako aj P. Janoušek opakovane vo svojej knihe zdôrazňuje, platí, že ich pravda nebude absolútna, ale len konsenzuálna. Preto sa ako nevyhnutný zdá byť vyvážený stav tejto kreativity a pamäti odboru, pretože práve pamäť — tradícia sú garantom ich identity. V súčasnosti, keď v jednotlivých humanitných odboroch dominuje nad pamäťou kreativita, neustála požiadavka inovácie, prebiehajúcej skôr v oblasti formálnej ako tematickej, sa v konečnom dôsledku smeruje k vyprázdneniu jednotlivých výkonov. Ako je v texte knihy viackrát uvedené — dôležitým sa stáva ako a nie čo. Netreba však hádam prízvukovať, že odbor má rovnaký problém, keď sa ručička váh príliš vychýli v prospech udržiavania tradície a papagájujú sa poznatky, ktoré nie je záujem spochybňovať, resp. minimálne nanovo verifikovať.

Ako ďalší dôležitý moment nielen myslenia o literatúre, ale humanitnej sféry vôbec P. Janoušek vyzdvihuje agonálnosť. Myslenie o literatúre zobrazuje ako oblasť, ktorej konštitutívnym rysom je zápas, súperenie hráčov cestou za prevahou, uznanie a víťazstvo. To môže mať podobu presadenia názoru jednotlivých „znalcov“ (ak sa sústredím na individuálny aspekt) alebo až presadenia nejakého výkonu do kánonu. Agonálny charakter myslenia o literatúre — ktorý je tu tiež prezentovaný ako výraz ludistickej inklinácie ľudského spoločenstva — v danej oblasti potom určuje jednotlivé aktivity, stratégie alebo jednotlivé pozície a polia. Na tomto mieste by som upozornila na jeden moment — hovoriť o agonálnosti myslenia o literatúre nám umožňuje len tá skutočnosť, že ide o oblasť, ktorá je inštitucionalizovaná. Práve tu je venované maximálne úsilie, aby jednotlivé zistenia boli do istej miery objektivizované. Tieto snahy však v kontexte prepiateho aplikovania scientistických kritérií na sféru humanitných ved vedú k deformácii jednotlivých výstupov a posilňujú práve Janouškom analyzovanú agonálnu dimenziu odboru.

Pokiaľ vnímame myslenie o literatúre ako spontánny akt založený na zážitku, agonálna dimenzia ustupuje do úzadia a literatúra, resp. rozmýšľanie o nej nadobudne univerzálnejšie antropologické rámce, ktoré napokon „znalca“ nemusia až tak vzďaľovať od laika. Ak by som použila — verná citačným stratégiám opisovaným v jednej z kapitol knihy — slová jedného z kolegov, tiež dlhoročného „znalca“ v tejto oblasti, myslenie o literatúre bude možnosťou „pre existenciálne sebaujasňovanie a morálneho apelu alebo v postmoderne nadľahčenej podobe predkladaním alternatívnych scenárov nášho pociťovania, prežívania, myslenia, písania, čítania, situovania sa voči druhým a svetu“ (Fedor Matejov: Fragmenty: z premien písania o literatúre od šesťdesiatych rokov po deväťdesiate roky, Bratislava, Kalligram 2010, s. 78). Hľadanie metodológie, ako aj výkony v teoretickej oblasti tak nebudú spôsobom triumfovania stále novou a novou inováciou, ale hľadaním adekvátnejšieho nástroja pre komunikovanie tejto skúsenosti, resp. prostriedkom odhaľovania ďalších a ďalších dimenzií predmetu.

Ak sa vrátime k zážitku a k jeho zdieľaniu, možno sa pýtať, či je národ naozaj apriori prirodzeným spoločenstvom pre sféru myslenia o literatúre. Zdieľanie spoločného jazyka, dejín a kultúry sú nepochybne dôležitým faktorom ľudskej skúsenosti, no ako potom vysvetliť v týchto dimenziách napríklad koncept svetovej literatúry či adekvátnosť povedzme ontologickej teórie žánrov, o ktorej zrejme niet dôvod pochybovať. A čo potom s tými čitateľmi, neskoršími „znalcami“, pre ktorých je skúsenosť spoločného jazyka a národnej kultúry menej determinujúca, ako je skúsenosť rodová, genderová, resp. „koloniálna“. Je nemožné potom takýto typ skúsenosti preniesť i na vyššiu úroveň a profesionalizovať ju?

Uvedené otázky by nemali byť chápané ako výčitky voči knižke, vznikli skôr na základe podnetov, ktoré pri jej čítaní vyvstali a sú možno počiatkom dialógu, ku ktorému autor na záver knihy vyzýva.

Za nosnú pokladám poslednú časť knihy Doxá, ktorá podrobne analyzuje dnešnú situáciu myslenia o literatúre, charakterizovanú autonomizáciou od svojho predmetu, jeho estetizáciou (jej prejavy sa obmedzujú na „vedecký ornament“). S týmito procesmi potom podľa Janouška súvisí aj zvýšený výskyt znalcov konceptualistov v odbore, usilujúcich sa na spôsob umeleckej avantgardy o permanentnú inováciu. Tak ako nie je možné absolutizovať pragmatickú funkciu myslenia o literatúre, nemožno od nej ani absolútne odhliadať, pretože sa stráca pomerne dôležitá dimenzia — dimenzia zdieľanej skúsenosti o literatúry ako oblasti ľudskej kreativity či v širšom zmysle existencie.

Kniha Černá kočka… sa mi dostala do rúk v tom istom čase ako „štúdia životnej sebareflexie“ P. Bourdieuho Sociologické hledání seba sama a hádam to nebude svojvoľná sugescia podporená skutočnosťou, že P. Janoušek sa na tohto francúzskeho sociológa viackrát odvoláva, ktorá ma doviedla k objaveniu paralel v ich postoji k svojej profesii. Obaja rázne deklarujú nedôveru k prevažujúcej miere subjektivity, ktorá sa polovice 20. storočia zjavuje v intelektuálnej sfére, resp. v humanitných vedách, vychádzajúcich na rozdiel od „tvrdých vied“ nie od všeobecných zákonitostí ale zo singulárnych javov, ktoré by mali napriek svojmu špecifickému vednému charakteru predsa len dospieť k akejsi miere objektivity (aj keď ako P. Janoušek prízvukuje, tá bude mať len konsenzuálny a intersubjektívny charakter). Konkrétne tu pripomeniem len Bourdieuho znechutenie z básnikov‑mysliteľov a Janouškovu analýzu stratégií znalcov‑konceptualistov. Na predkladanú knihu možno bez okolkov vztiahnuť vyjadrenie Bourdieuho na margo kritického vzťahovania sa intelektuálov k svetu: „…existuje mnoho intelektuálů, kteří zpochybňují svět, ale je jen málo intelektuálů, kteří zpochybňují svět intelektuálů“ (P. Bourdieu, Sociologické hledání seba sama, Praha, Doplněk 2012, s. 32).

Text Pavla Janouška je určený predovšetkým do vnútra odbornej komunity, a to i napriek tomu, že jeho dikcia na prvý pohľad vyzerá, že sa orientuje na laické publikum. Avšak podrobné objasňovanie a analýza zdanlivo samozrejmých mechanizmov a procesov prostredia, v ktorom sa ako aktéri pohybujeme, vyvoláva do istej miery akýsi „scudzovací efekt“. Ten v konečnom vedie k potrebe „znesamozrejmovať“ a reflektovať „prirodzený“ chod vecí a v konečnom zmysle ozrejmiť si zmysel takéhoto fungovania. Práve tu vidím aj zmysle a možno aj étos podujatia Pavla Janouška.

Pavel Janoušek: Černá kočka. Subjekt znalce v myšlení o literatuře a jeho komunikační strategie. Praha, Academia 2012. 279 stran.

Vyšlo v České literatuře 2/2014.