Přepracování Průvodce, rehabilitace Macury

31. 3. 2014 9:00

V České literatuře 1/2014 vyšla recenze Josefa Šebka na přepracované vydání Průvodce po světové literární teorii 20. století (eds. Vladimír Macura a Alice Jedličková, Brno, Host 2012). Na redakčním blogu nyní uveřejňujeme osobně laděný úryvek z posudku Reného Bílika, vědeckého pracovníka Ústavu slovenskej literatúry SAV, který připomíná specifické okolnosti prvního vydání této příručky.

RENÉ BÍLIK

Impulzy, ktoré vedú literárnoteoretické pracovisko Ústavu pro českou literaturu AV ČR k vydaniu doplneného a prepracovaného vydania Průvodce po světové literární teorii 20. století, by nebolo potrebné nijako podstatne reflektovať. Čas pokročil, medzi prvým a zamýšľaným druhým vydaním uplynulo 24 rokov, čo je dostatočný dôvod na syntetizujúce a prehľadné spracovanie toho, čo literárna teória za toto obdobie ponúkla. Lenže také jednoduché to nie je. Dôraz editorky (a za ňou celého autorského tímu) totiž spočíva na slove „prepracované“. Veď napokon, slovo „doplnené“ tiráž ani nesignalizuje, to len ja ako čitateľ, ktorý už „videl“ a „spoznal“, som ho použil. Je evidentné, že editorka a autori jednotlivých „hesiel“ či „portrétov“ podľa nich kľúčových diel a konceptov literárnej teórie 20. storočia nepristupovali k práci na Průvodci len s mechanickou intenciou „doplnenia“, ale v ich prístupe sa objavuje aj „operácia vylúčenia a nahradenia“. Tento fakt potom orientuje pozornosť čitateľa rovnako na to, čo je aktuálne „na stole“, ako aj na to, čo bolo a čo z toho zostalo.

V prítomnom posudku nie je mojim zámerom polemizovať, navrhovať alternatívy či striktne trvať na doplnení. Skôr vítam možnosť čítať dielo ako príležitosť na uvažovanie práve o oných vyššie zmienených operáciách napĺňajúcich obsah spojenia „prepracované vydanie“. Práve toto, odkrytie impulzov a intencie, s ktorými autori a editorka pristúpili k zložitej a nevďačnej práci, pokladám za možnosť ukázať na nové vydanie Průvodce po světové literární teorii 20. století ako na kultúrny akt a kultúrnu udalosť.

Explicitný signál, rozochvievajúci puto, ktorým je spojené prvé vydanie z roku 1988 a pripravovaná edícia, je hneď na prvej strane rukopisu. Tá uvádza mená editorov prvého a druhého vydania. Vydanie z r. 1988, z vydavateľstva Panorama Praha, označuje Průvodce za dielo „kolektivu autorů pod vedením Milana Zemana“. Jedličkovej odkaz na prvé vydanie prisudzuje to minulé editorstvo Vladimírovi Macurovi, ktorému však v tlačenej podobe vydania z r. 1988 uznali „len“ redigovanie zväzku. Tento signál je jedným z kľúčových pre potenciálnych čitateľov a verím, že sa ho A. Jedličková dotkne v edičnej poznámke. Ja sa v tomto prípade môžem odvolať na vlastnú pamäť a osobný zážitok, keď Vladimír Macura na jednom z našich stretnutí, s humorom sebe vlastným, glosoval svoju vtedajšiu pozíciu v knihe ambivalentne: ako „nadobudnutie zemianskeho titulu“ k svojmu menu, alebo ako podčiarknutie, naopak, ľudového pôvodu, ktorý charakterizuje prídavok „...a kolektív“ za menom M. Zemana na obálke knihy. Rozhodnutie Alice Jedličkovej a tímu, ktorý spolu s ňou prepracoval prvé vydanie, priznať ex post prioritné miesto v procese jeho niekdajšej prípravy práve Macurovi, vnímam ako „danie vecí do poriadku“. Prvou podobou „prepracovania“ je teda akt rehabilitácie Vladimíra Macuru a jeho práce na prvom vydaní Průvodce v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Macura i podstatná časť autorov, ktorých vtedy viedol, si to zaslúžia.