LENKA SZENTESIOVÁ
Akékoľvek pojednanie dotýkajúce sa okruhu autobiografickej literatúry zväčša vychádza z dvoch komplementárnych paradigiem: teoreticko-vývinového ukotvenia žánru samotného (a jeho jednotlivých typologických variantov) a, s prihliadnutím na obdobie vzniku konkrétnych textov, zasadením ich výpovede do príslušných dobovo-historických súvislostí. Práve historický kontext vymedzujúci konkrétnu skupinu diel často slúži ako pomocný indikátor recepcie autobiografií rôzneho typu.
Devätnáste storočie možno nepochybne v priestore slovenskej literatúry označiť za epochu, v ktorej vedomie osobného prežívania často podliehalo spoločenskému a ešte častejšie apelatívnemu nacionálnemu zreteľu. Individuálne vedomie existencie jednotlivca sa preto v autobiografiách tohto obdobia emancipovalo iba postupne, bolo v nej však zreteľne prítomné a vytváralo popri nacionálnom imperatíve súbežnú líniu osobného svedectva, čerpajúceho z intenzity rodinnej, prípadne duchovnej skúsenosti. Najautentickejším svedectvom vývinového smerovania literatúry sú aj v prípade autobiografií diela samotné, publikované napríklad aj vo forme antológií. V edícii vydavateľstva Kalligram Knižnica slovenskej literatúry realizovanej v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV s týmto zámerom vychádza výber diel slovenských autorov Podoby autobiografickej literatúry 19. storočia. Ide o rozsiahly a možno povedať aj reprezentatívny korpus diel, ktorých základným integračným prvkom je kategória autobiografickosti. Pri jednotlivých prózach sa však už jej chápanie a parametre diferencujú. Ako uvádza editorka knihy I. Taranenková: „Vybrané texty reprezentujú rôzne polohy autobiografického písania a typy využitia kategórie autobiografického — od tých, ktoré prostredníctvom kategórie autobiografickosti potvrdzujú svoju príslušnosť k národnému kolektívu, resp. tematizujú svoje postavenie v ňom, až po tie, ktoré opatrne vypovedajú o rozporuplnosti individuálnej ľudskej existencie na prahu modernej doby“ (s. 597).
Na úvod niekoľko poznámok k edičnému spracovaniu knihy: do antológie je zahrnutých celkovo šesť textov počínajúc etapou romantizmu až po obdobie fin de siecle. Menovite ide o Rozpomienky Jozefa Miloslava Hurbana, Vlastný životopis Jána Francisciho, Vlastný životopis Jonáša Záborského, Umierajúce dieťa Eleny Maróthy-Šoltésovej, Zápisky zo smutného domu Martina Kukučína a konečne Zápisky vojenského lekára Alberta Škarvana. Z ďalších častí antológie, zodpovedajúcich koncepčnému usporiadaniu všetkých zväzkov edície, spomenieme ešte odborné literárnohistorické reflexie, venujúce sa jednotlivým dielam a ich autorom samostatne. Táto zložka antológie má prevažne informatívnu funkciu a jej „prehľadovosť“ má vyvážiť záverečná štúdia editorky o špecifikách a premenách autobiografického písania „Písať o sebe, písať seba (K podobám slovenskej autobiografickej literatúry v 19. storočí)“. Štúdia má pomerne široké informačné rozpätie a možno ju rozdeliť na teoreticko-metodologickú časť, pojednávajúcu o základných teoretických otázkach žánru, s prihliadnutím na otázku chápania identity a subjektu ako súčasti naratívnej štruktúry textu. Druhá jej časť je literárnohistorickej povahy a prináša súhrnné charakteristiky jednotlivých textov antológie, berúc do úvahy poetologické charakteristiky autorov. Napriek rozsahu a koncepčnej prehľadnosti editorský text neprináša v zásade nový pohľad na autobiografické písanie, spĺňa viac menej informatívnu funkciu a je preto primárne určený čitateľom, ktorí sa s textami autobiografického charakteru stretávajú prvýkrát.
So zaradením daných textov do antológie možno súhlasiť z hľadiska „reprezentatívnosti“ ich autorov a bezpochyby aj pokiaľ ide o zachytenie nevyhnutnej premeny „ja subjektu“, jeho postupný odklon od súdržne kolektívnej (nacionálnej) identity k akcentovaniu znakov a prejavov individuality. Sama editorka deklaruje nevyhnutnú výberovosť svojho prístupu pri zostavovaní knihy, podmienenú jednak tým, že niektoré texty sa zachovali iba v rukopisnej podobe, pri iných bol problém rozsah diela. Napriek tomu vnímame ako istý deficit knihy fakt, že v nej nie je zaradené jedno z dobovo najvýznamnejších diel žánru. I Taranenková zdôvodňuje jeho vynechanie obavou z duplicitnosti: „Okrem iného sem [do korpusu autobiografickej literatúry — pozn. LS] patrí aj jedna z kľúčových autobiografií 19. storočia Pamäti z mladších rokov života Jána Kollára — bola však v rámci Knižnice slovenskej literatúry nedávno publikovaná“ (s. 598). Pre úplnosť uvádzame, že Kollárove Pamäti v ostatnom vydaní vyšli v uvedenej edícii ako súčasť súborného Diela vydaného v roku 2009. Domnievame sa však, že v kontexte Kollárovej tvorby spĺňa tento text inú funkciu, než aká mu prislúcha v dobovom autobiografickom diskurze. Kollár bol autoritou „slovanského sveta“ nielen pre súčasníkov, ale aj pre nasledujúce generácie, a zvnútornené vedomie vlastných schopností je výrazne prítomné aj v jeho autobiografii bilancujúcej mladé roky života. Svojím naturelom a charakterom by práve on mohol byť príkladom intelektuálne rozhľadeného „sebavedomého subjektu“, alebo inak „sebavedomej osobnosti“, prítomnosť ktorej Taranenková nachádza napríklad v sebaobraze Jána Francisciho. Iným dôvodom zaradenia do antológie mohol byť fakt, že Kollárov text je svojim pracovaním omnoho „literárnejší“ a epicky nasýtenejší (a tým pre nepoučeného čitateľa pútavejší a recepčne prístupnejší), než síce rozsiahly, ale miestami predsa len monotónne pôsobiaci politicko-historický exkurz, ako ho vo svojom Životopise predostiera Francisci a takmer identicky (i keď s výrazne patetickejšou dikciou) i Hurban v Rozpomienkach. Pre korektnosť dodajme, že stručný profil Kollárovho textu je uvedený v záverečnej štúdii knihy.
Je však pravdou, a úvodné dva texty antológie to dokumentujú dostatočne, že diela autorov romantickej generácie spĺňajú primárne kritérium národnej obrany Slovákov, pričom legitimitu tohto postoja zakladajú nepriaznivé historické okolnosti. Individuálna perspektíva výpovede je v rámci takejto vyhranene nacionálnej paradigmy prípustná len dovtedy, pokým subjekt samotný „nevystúpi“ z úzko zadefinovaného rodinného prostredia a nezačlení sa do národotvorného slovanského spoločenstva. V tejto etape dochádza k vedomému a zámernému ustúpeniu „ja subjektu“ rozprávania, resp. k jeho subordinácii skupine, ktorá na seba preberá funkciu hýbateľa deja. Zachovanie individuálnej perspektívy výpovede sa v Hurbanovom prípade transformuje do rétorickej roviny textu, zreteľne polemickej a nacionalistickej. Nie náhodou v jeho texte nenachádzame priblíženie raného detstva a rodinného života a Rozpomienky sa sústredia len na časovo ohraničené obdobie druhej dobrovoľníckej výpravy Slovákov v revolučných rokoch 1848/1849. Napriek tomu, že v texte dochádza k rôznym modifikáciám kolektívnej identity a je svedectvom „evanjelizačného“ poslania slovenských intelektuálnych elít, z hľadiska tematickej štruktúry reprezentuje historicko-politický dokument, i keď s výraznou ideologickou nadstavbou. Dokumentárny ráz rozprávania je aspekt, ktorý Hurbanove Rozpomienky spája s Vlastným životopisom Jána Francisciho, ktorý v opisoch dobrovoľníckych bojov prechádza až k záznamovosti a deskriptívnosti pohľadu. Nasleduje tak líniu autobiografie ako objektivizovaného dokumentu, založeného na retrospektíve udalostí „tak ako sa stali“, v chronologickej postupnosti. Nájdeme uňho aj spomienky na školské roky, no ako rozprávač ostáva aj vo sfére rodiny a školy viac menej emocionálne nazúčastneným, a túto neutralitu dokážu narušiť opäť iba nacionálne impulzy. Francisci však individualizovaný rozmer rozprávačstva v autobiografii z veľkej časti opúšťa v prospech identity kolektívnej. Preto ak by sme aj pripustili jeho počiatočné uvedenie v texte ako sebavedomého indivídua, nie je na škodu pripomenúť slová Vladimíra Mináča, uvedené aj v samotnej antológii. Tie totiž, okrem Francisciho životných osudov, vystihujú aj povahu jeho autobiografie. „Do skutočnej veľkosti — aj politickej — mu [Franciscimu — pozn. LS] chýbala vytrvalosť, dcéra cieľavedomosti. Ani v útlej mladosti, ani potom nevedel, čím chce a má byť. Stal sa tým, čím sa stal, pretože sa to tak s ním stalo. […] Všetko čo robil, robil na úrovni doby: nič nerobil geniálne“ (Mináč 1972, cit. na s. 585–586).
Protipól úvodných národnoobrodeneckých textov antológie reprezentuje Vlastný životopis „národného hriešnika“ a skeptického racionalistu Jonáša Záborského. Identita jeho subjektu je výrazne autonómna a sebapotvrdzujúca, pričom tento jej status vzniká ako dôsledok životných omylov, osobných sklamaní, dezilúzií a opätovných (neúspešných) pokusov o nasledovanie „jedinej správnej cesty“, ktorá bola, podľa jeho mienky, v súlade s pravdou a rozumom. Stačí spomenúť len niekoľko udalostí z jeho života, uvedených aj vo Vlastnom životopise (nedostatočné vzdelanie a žalostná úroveň jeho učiteľov v mladých rokoch, spor o klasicistickú básnickú zbierku Žehry, konverzia z evanjelického na katolícke vierovyznanie), ktoré ho utvrdili v zatrpknutom presvedčení, že ideovo ani osobnostne nedokáže splynúť s charakterom doby a jej vedúce osobnosti sa ho dokonca ako problémového solitéra a spiatočníka snažia z verejného života vyobcovať. Jeho Životopis tak v konečnom dôsledku vyznieva ako ľútostivá apológia vlastných rozhodnutí aj s vedomím ich neblahých dôsledkov. Záborský bol nepochybne komplikovanou osobnosťou, a napriek nezdarom, ktorými bol jeho život naplnený, jeho autobiografický subjekt v texte môžeme vyhodnotiť ako sebavedomý a toto sebavedomie je (zdanlivo paradoxne) upevňované negáciou sprevádzajúcou jeho osud. Preto ak sa v editorskej štúdii knihy dočítame, že „na rozdiel od Francisciho textu ho neurčuje sebavedomie pisateľa, ktorý životné úskalia zvládol s úspechom, skôr naopak“ (s. 692), je to iste pravdou, no treba pripomenúť, že neraz takémuto vývoju situácie dopomohol vlastnou neústupčivosťou. Nad jeho životnými turbulenciami sa v súvislosti s tým zamýšľa aj Oskár Čepan. „Sú však Záborského diametrálne obraty skutočne iba dôsledkom zdrvujúcich porážok a krutých dezilúzií? Boli vôbec objektívne nevyhnutné, či išlo iba o kapricióznosť enormne sebavedomého človeka?“ (Čepan 1977, cit. na s. 588). So svojím osvietenecky racionalistickým zmýšľaním sa ocitol tak trochu v nesprávnej dobe, ktorá ešte stále intelektuálne lipla na vzletných hegeliánskych ideáloch. Navzdory tomu, alebo možno práve preto, možno jeho Životopis chápať aj ako pokus o alternatívny pohľad na slovenskú národoveckú societu a jej neschopnosť kriticky hodnotiť svoje vlastné pôsobenie.
Jedinou ženskou zástupkyňou autobiografického písania v antológii (vo forme intímneho denníka) je Elena Maróthy-Šoltésová a jej zápisky venované hlbokej rodinnej tragédii Umierajúce dieťa. V rámci žánru ide o výnimočný text naplnený emocionalitou a úprimnou autentickou senzibilitou prežívania bolesti a obáv zo straty. Šoltésová v ňom precítene opisuje ťažkú chorobu a napokon skon svojej dcéry Elenky (v texte nazývanej Boženkou), ktorá umrela ako päťročná na ťažkú pľúcnu chorobu. Pre autorku v pozícii rozprávačky a súčasne protagonistky má takýto denník primárne autoterapeutickú funkciu, je snahou o „vypísanie sa“ z beznádeje, ktorá ju so zhoršujúcim sa stavom dcérky trýzni čoraz viac. Vstupom do najintímnejšej sféry existencie ženy-matky sa prostredníctvom tohto textu dostávame do okruhu literárneho realizmu, v ktorom vznešenosť ideálov ustupuje krehkosti a dôvernosti rodinných citových väzieb. V gradácii bolesti sa Šoltésová v denníku otvorene vyznáva z pocitov prelamujúcich v konvenciách doby pedagogicko-psychologické tabu: z neschopnosti uplatňovať zoči-voči ťažkej chorobe dieťaťa výchovné zásady, z vlastného pochybenia vo viere vyvolaného nezmyselnosťou priskorej smrti, z nemožnosti pomôcť chorej v situácii, keď sa sama stáva len trpiacim svedkom agónie. Vyobrazenie fyziológie smrti robí z denníka autorky pozoruhodný text, aj navzdory faktu, že bolo súdobými literárnymi autoritami vnímané ako neprimerane naturalistické gesto sebatrýznenia, takpovediac už „za hranicou estetickej prístupnosti“. Téma smrti pôsobí v Šoltésovej rozprávaní znepokojujúco práve tým, že vystupuje ako racionálne neuchopiteľná, no prirodzená súčasť života, ktorej prežívanie navyše v patriarchálnej spoločnosti prislúchalo najmä ženám, a stávalo sa tak ich celoživotne ukrývaným citovým bremenom.
Predposledný text antológie, Zápisky zo smutného domu Martina Kukučína, možno považovať spomedzi vybraných za sujetovo najprepracovanejší. Sám osebe by obstál aj bez svojho (beztak tlmeného) autobiografického určenia, napríklad ako súčasť autorovej poviedkovej tvorby. Aj v rámci nej by však svojou modalitou vyčnieval z okruhu folkloristických próz, čerpajúcich z tradícií slovenskej dediny. „Druhý — tragický, reflexívny a znepokojený [Kukučín — pozn. LS] — je ukrytý v podtextoch vlastného diela. Je to človek strácajúci sa v bludisku sveta, […] prozaik, ktorý všetky dezilúzie potláčal spomienkami na »rodné hniezdo«“ (Čepan 1984, cit. na s. 594). Zápisky, zasadené do pražského prostredia, vypovedajú o období, ktoré Kukučín strávil ako študent medicíny a okrem študijných povinností bol nútený riešiť aj problémy každodenného života. Práve tie ho v príbehu o úpadku stredostavovskej pražskej rodiny privádzajú k zisteniu, že mesto je organizmus so zložitou, nejednoznačnou morálkou, v ktorej neraz utilitárnosť preváži nad osobnou cťou aj spoločenskými konvenciami. Z hľadiska obsahu sú Zápisky psycho logickou štúdiou rozpadu rodiny, ale aj širších sociálnych väzieb. Tie sa pokúsi nadviazať subjekt rozprávania ako nájomca jedného z bytov v dome, so svojou hostiteľskou rodinou. Veľmi skoro však zisťuje, že za úzkostlivou úslužnosťou prejavovanou voči nemu sa ukrýva nepreniknuteľný „priestor masiek“, komplikovaných vzťahov a tajomstiev, do ktorého nemá prístup. V podstate tak autobiografický subjekt na ploche celého textu figuruje ako náhodný súcitný pozorovateľ diania a stáva sa svedkom rozpadu materiálnych istôt, vnútorných svetov protagonistov a v neposlednom rade morálnych zásad. Nad realisticky koncipovaným sujetom prózy, v ktorej je zreteľne prítomný aj sociálny rozmer „prežitia“, dominuje modalita sprostredkovaná práve subjektom, a v nej, akoby sa už opatrne ohlasoval životný pocit nadchádzajúceho fin de siecle: osamelosť a uzavretosť vnútra, vyjadrujúca strach z vecí budúcich.
Výber textov v antológii uzatvárajú Zápisky vojenského lekára tolstojovca Alberta Škarvana. Táto hlboko osobná spoveď má autobiografický rámec, no najzaujímavejší na nej je impulz vnútornej premeny, „obrátenia“, ku ktorému Škarvan dospel pod vplyvom ideí tolstojizmu, a ktoré bytostne determinovali nielen jeho osobnú duchovnú orientáciu, ale aj postoj k panujúcemu spoločenskému systému. Pocit bezduchého hedonizmu, ktorý zažíval v mladosti, uňho podnietil túžbu po hľadaní duchovnej (kresťanskej) pravdy a keď k nej napokon prostredníctvom tolstojizmu dospel, odmietol, už ako presvedčený antimilitarista, vykonávať povinnú službu vojenského lekára. V dôsledku tohto rozhodnutia, ktoré sa dá interpretovať aj ako „sociálny a psychický experiment“ (s. 697), možno jeho autobiografické spomienky čítať z dvoch perspektív: ako subjektivistický filozoficko-náboženský traktát hľadajúci súvislosť medzi tolstojizmom a antimilitaristickým presvedčením, a rovnako tak ako osobnú obhajobu človeka voči nehumánnosti vojenského systému, ktorý od neho požaduje neakceptovateľné. Škarvan sa v prvom pláne textu sústredí na neblahé dôsledky svojho činu: nepochopenie zo strany nadriadených, pobyt v ústave pre choromyseľných, odňatie lekárskeho diplomu. Pod dejovým plánom rozprávania však súčasne odkrýva povahu autobiografického subjektu, a ten je (podobne ako v prípade Záborského) prekvapujúcim súladom povahových paradoxov. Osamotené rozjímanie nad zmysluplnosťou životnej cesty (tolstojizmus zosobňoval v jeho ponímaní jediné „pravdivé“ kresťanské učenie) naznačuje, že bol introvertnej, niekedy až meditatívnej povahy. Rovnako však z jeho rozprávania poznať, že priam až s dychtivým napätím očakával, ako na jeho riskantný krok zareaguje najbližšie okolie, aby v ďalšej fáze mohol analyzovať a hodnotiť priebeh svojho „sociálneho experimentu“. Vedomie negatívneho dosahu vlastných rozhodnutí v tomto zmysle odkrýva aj excentrické črty jeho charakteru, ktoré navyše akcentoval okázalo pohŕdavým správaním voči najbližším. Zaradenie Škarvanových Zápiskov na záver antológie je z hľadiska postupnej transformácie povahy autobiografic kého subjektu príznačné: čím viac sa približujeme k etape prelomu storočí, tým viac sa stráca (domnelá) vnútorná integrita subjektu a nahrádza ju rozporuplnosť až rozpoltenosť vedomia vlastného ja.
Ak sme v predchádzajúcej stati naznačili typologický oblúk vybraných textov publikácie, urobili sme tak s cieľom potvrdiť ich reprezentatívnosť, ako aj jej východiskový zámer ukázať, že v prípade autobiografie „v celkovom literárnom kontexte nemáme vonkoncom dočinenia s marginálnou líniou“ (s. 698). Autobiografickým žánrom venuje slovenská literárna veda v ostatných rokoch nemalú pozornosť a to isté sa týka aj literatúry devätnásteho storočia vo všeobecnosti (výberovo spomeňme zborník Reálna podoba realizmu, Slovník diel slovenskej literatúry 19. storočia, antológiu Krátka próza druhej polovice 19. storočia, či novšie vydanú knihu Sondy do slovenskej literatúry 19. storočia). Prienik týchto dvoch výskumných okruhov bol preto len otázkou času a vydanie antológie najlogickejšou voľbou ako daný žáner predostrieť laickému čitateľovi. Nemenej užitočným (ale aj koncepčne náročnejším) činom by bolo vydanie odbornej monografie skúmajúcej (auto)biografizmus daného obdobia, ktorá by prípadne naznačila ich nové a hlbšie interpretačné možnosti.
Ivana Taranenková (ed.): Podoby autobiografickej literatúry 19. storočia. Bratislava, Kalligram/Ústav slovenskej literatúry SAV 2012. 712 strán.
Vyšlo v České literatuře 3/2015.