EVINA STEINOVÁ
Každý, kto pracuje so stredovekými latinskými literárnymi textmi, si je vedomý, že napísať príručku stredovekej latinskej literatúry, predovšetkým takú, ktorá by úspešne obsiahla celé stredoveké obdobie, nie je žiaden malý počin. Práve naopak, pre rozsiahlosť, veľké množstvo dochovaného materiálu, žánrovú diverzitu a vývoj, ktorým prešlo latinské písomníctvo počas takmer tisícročia stredovekých dejín, je každý pokus o podrobnejší prehľad stredovekej latinskej literatúry zo svojej podstaty ambiciózny projekt, ktorý v ideálnom prípade dosiahne vyváženú syntézu na základe spolupráce a vďaka erudícii veľkého množstva odborníkov. Komplexnosť takejto úlohy vysvetľuje, prečo sme až donedávna nemali žiadnu publikáciu, ktorá by sa venovala celému obdobiu stredoveku. Manitiova Geschichte der lateinischen Literatur des Mittelalters (1911–1931) siaha len do konca 12. storočia, trojzväzková publikácia Franza Brunhölzla rovnakého mena (1975–2014) podobne končí na začiatku 13. storočia, a Littérature latine au Moyen Âge Josepha de Ghellinck (1939) končí dokonca rokom 1109. Projekt talianskeho latinského filológa Claudia Leonardiho, Letteratura latina medievale (secoli VI–XV). Un manuale, vydaný v origináli v taliančine v roku 2012, dva roky po Leonardiho smrti, je preto vítaným a dlho očakávaným príspevkom na poli mediolatinistiky. Český preklad tejto publikácie je o to vítanejší, že vypĺňa medzeru v odborných publikáciách, keďže ide spolu se Stručnými dějinami latinské literatury středověku Jany Nechutovej a Dany Stehlíkovej (2013) o prvú rozsiahlu prehľadovú publikáciu o stredovekej latinskej literatúre v češtine, navyše takú, ktorá má podľa slov editora slúžiť predovšetkým univerzitným študentom a doktorandom (s. 21).
Na začiatok je potrebné uviesť, že táto príručka sa rodila pomaly a bolestivo. Ako vysvetľuje Leonardi v svojom predhovore, iniciatíva spísať prehľadové dejiny stredovekej latinskej literatúry ako kolektívny projekt desiatich autorov, z ktorých by každý dostal za úlohu pripraviť príspevok o jednom storočí stredoveku, vzklíčila už v roku 1986 (s. 20). Trvalo teda plných 26 rokov, kým publikácia uzrela svetlo sveta. Za tú dobu sa znížil počet autorov na deväť (po odpadnutí jedného z nich sa Leonardi sám podujal napísať kapitolu o 10. storočí popri pôvodne pridelenej kapitole o 6. storočí) a niekoľkých talianskych mediolatinistov nahradili ich kolegovia z Nemecka a Británie. Dlhá doba a zmeny v autorskom tíme sa podpísala na štruktúre i kvalite knihy, podobne ako sa na nich podpísalo rozhodnutie ponechať jednotlivým autorom relatívnu voľnosť vo výbere materiálu, štýle a usporiadaní jednotlivých kapitol.
V svojom predhovore Leonardi priznáva, že rozhodnutia rozdeliť knihu podľa storočí a odlišnosti v prístupe jednotlivých autorov sa ukázali ako najzásadnejšie obmedzenia publikácie, podobne ako snaha pridŕžať sa rámca 50 normostrán pre jednotlivé kapitoly, a teda nepresiahnuť celkovú dĺžku 500 normostrán (s. 21). Ako ďalej Leonardi konštatuje, pre mnohé zo storočí stredoveku neexistuje dosiaľ kritický prehľad dochovaných diel, ktorý by bolo v tejto príručke možné zhodnotiť a z ktorého by bolo možné vychádzať — týka sa to predovšetkým neskorších storočí, z ktorých sa nám dochovalo neúmerne viac rukopisného materiálu ako zo storočí najstarších — a to zásadne ovplyvnilo koncepciu jednotlivých príspevkov, ktoré sa v niektorých prípadoch obmedzili iba na hŕstku najvýznamnejších autorov. Toto sú teda limitujúce aspekty Leonardiho projektu, ktorých si je dobre vedomý a venuje sa im v svojom predhovore. Treba poznamenať, že niektoré z týchto aspektov, ktoré na jednej strane spôsobujú nevyváženosť a strnulosť publikácie, majú aj svoj prínos. Umelé rozdelenie organického subjektu podľa storočí viedlo napríklad okrem toho, že niektoré dejinné a kultúrne procesy, ktoré prebiehali na prelome storočí, trebárs literárne oživenie počas vlády Karola Veľkého, sú akoby rozseknuté napoly, aj k tomu, že sa Leonardimu vo väčšine prípadov podarilo nájsť kvalifikovaných autorov pre jednotlivé kapitoly, pretože, ako správne Leonardi pripomína, sotva sa nájde odborník na stredovekú latinskú literatúru, ktorý by sa cítil spôsobilý pojednať o vývoji určitého žánru, typu literatúry alebo oblasti počas celého obdobia stredoveku. Odlišný prístup autorov kapitol k látke zas vedie k značnej nesúrodosti a nesúladu, ale zároveň sa týmto pádom každá kapitola stáva samostatnou jednotkou, ktorú je možné čítať a používať samú osebe ako osobitnú esej. Ako bolo povedané na začiatku tejto recenzie, akýkoľvek pokus o ucelený prehľad stredovekej latinskej literatúry je zo svojej podstaty ambiciózny, a je teda prirodzené, že sa nezaobíde bez menších i väčších kompromisov a nedostatkov, a to platí aj pre Leonardiho Středověkú latinskú literaturu.
Žiaľ, publikácia trpí jedným neduhom, ktorého si Leonardi nie je vedomý a nevenuje mu preto pozornosť, ktorý by si zasluhoval. Nikde v Středověké latinské literature sa nedozvieme, čo to tá latinská literatúra vlastne je, akému materiálu sa teda publikácia venuje, a, vzhľadom na zámer udržať knihu relatívne štíhlu, aký materiál je z nej vynechaný. Jediný z autorov, ktorý vymedzuje predmet svojej analýzy, je Peter Dronke, autor kapitoly venovanej 12. storočiu (s. 257–258). Aj preto sa až v druhej polovici publikácie čitateľ zoznámi s termínom Fachliteratur a je upozornený na to, že texty, ktoré sú predmetom príspevkov, tvoria len menšiu časť dochovaného písomného materiálu z jednotlivých storočí. V príručke citeľne chýba podobná reflexia, či už v podobe všeobecného predhovoru, podobného tomu, ktorý Leonardi venuje problematike periodizácie (s. 23–27), alebo v úvodoch jednotlivých kapitol. Tento nedostatok sa podpísal na štruktúre celej knihy a je možno hlavným dôvodom, prečo je Středověkú latinskú literaturu potrebné používať opatrne. Táto publikácia je hodnotná, kriticky spracovaná a poskytuje základný vhľad do stredovekej latinskej literatúry, ale preto, že bez už existujúcich znalostí o povahe stredovekého latinského písomníctva dokáže čitateľ ťažko posúdiť, nakoľko sú jednotlivé kapitoly len zľahka načrtnutým portrétom určitého obdobia a nakoľko ich možno chápať ako hlbší exkurz do písomnej produkcie v danej dobe. Niektoré oblasti latinskej literárnej tvorby by si zaslúžili viac pozornosti, hoci len tým, že by bola priznaná ich existencia, bohaté dochovanie a kľúčová úloha, ktorú zohrávali v stredovekej kultúre. To platí pre liturgiu a liturgické texty, exegézu, samotnú Bibliu a aparát, ktorý sa okolo nej vyvinul, technickú, vedeckú a teologickú literatúru, a pre právne a administratívne texty.
Termín stredoveká latinská literatúra možno chápať v širšom význame ako súbor písomných prameňov dochovaných zo stredoveku a v užšom význame ako súbor textov dochovaných zo stredoveku, ktoré spĺňajú určité vopred dané (moderné) kritéria. Leonardiho autori sa v svojom chápaní pridržiavajú skôr druhej definície. Středověká latinská literatura je tým pádom predovšetkým príručkou stredovekej latinskej poézie, drámy, historiografie a iných naratívnych textov. Jednotlivé kapitoly sa zároveň výrazne líšia v tom, čo zahŕňajú do definície literatúry v užšom zmysle, a tak napríklad Peter Christian Jacobsen, autor kapitoly o 9. storočí, sa rozhodol polovicu svojho príspevku venovať poézii a druhú polovicu hlavne historiografii, zatiaľ čo Peter Dronke vynecháva zo svojej kapitoly o 12. storočí úplne historiografické diela, ale naopak zahŕňa mystické spisy Joachima z Fiore a vedecké práce Adelarda z Bathu a Viliama z Conches, a Claudio Leonardi sa v kapitole o 6. storočí venuje podrobnejšie v podstate len trom autorom: Boethiovi, Cassiodorovi a Gregorovi Veľkému. Středověká latinská literatura teda nie je príručkou stredovekej latinskej literatúry v širšom význame. Na takú prehľadovú publikáciu nám neostáva nič iné ako naďalej čakať. V tomto ohľade sa zásadne líši od inej prehľadovej príručky týkajúcej sa latinskej literatúry, Conteho Dějín římské literatury (2003), ktorá zahŕňa aj odbornú literatúru, vedecké príručky a pre neskoršie storočia aj diela kresťanských autorov.
Conteho Dějiny římské literatury možno porovnať s Leonardiho Středověkou latinskou literaturou ešte v jednom ohľade, a to pokiaľ ide o pomôcky, ktorým je text vybavený. Conteho dielo obsahuje dve mapky, chronologický prehľad vývojov v gréckej a rímskej literatúre a kultúre, repertorium gréckych autorov a diel, ktorých mená sa objavujú v texte, dva glosáre (politických termínov a termínov z oblasti rétoriky a metriky), výberový prehľad českých a slovenských prekladov dôležitých diel a samozrejme bibliografiu. Český preklad Leonardiho publikácie, žiaľ, neobsahuje ani jeden z týchto prvkov, čím výrazne stráca na užitočnosti. Najviac zaráža úplná absencia bibliografie, predovšetkým preto, že v talianskom origináli nasleduje bibliografia na konci každej kapitoly, ako priznávajú prekladateľky knihy v poznámke, kde vysvetľujú, prečo sa bibliografie rozhodli odstrániť a nahradiť krátkym prehľadom doporučenej literatúry (s. 17–19). Zostali tak často len polozrozumiteľné odkazy na literatúru, ktoré boli ponechané v texte jednotlivých kapitol (napr. na s. 151, 175 a 241). Je ťažké predstaviť si, ako presne má slúžiť takto okresaná publikácia ako príručka stredovekej literatúry a ako má poslúžiť študentom a doktorandom, nehovoriac o širšej verejnosti.
Ako podobne problematické rozhodnutie sa javí aj vynechanie registrov. Taliansky originál obsahoval okrem menného registra starovekých a stredovekých osobností a diel aj miestny register a register moderných autorov, ale tento trojitý aparát sa prekladateľky rozhodli obmedziť na menný register starovekých a stredovekých osobností, vynechajúc názvy diel a mytologických postáv (s. 17). V kontexte stredovekej literatúry je predovšetkým rozhodnutie vynechať názvy diel nepochopiteľným pochybením, keďže zásadná časť textov, ktoré sú predmetom príručky, sú anonymného charakteru, ich autori neboli identifikovaní, alebo je autorstvo identifikovaných osôb neisté a nie je teda možné ich dohľadať prostredníctvom menného registra autorov. Čo si počať napríklad so súborom Carmina Burana, ktorý je mnohokrát spomínaný v prvej časti Dronkeho kapitole o 12. storočí? Giovanni Polare v kapitole o 7. storočí poskytuje najnovšie informácie o diele zvanom Hisperica Famina, ale tieto údaje nevyhľadáte prostredníctvom registra. A týmto spôsobom by sa dali nájsť príklady z každej kapitoly.
Rozhodnutie prekladateliek Středověké latinské literatury vypustiť bibliografické sekcie a redukovať registre, snáď spôsobená potrebou stenčiť publikáciu a urýchliť jej prípravu, v kombinácii s relatívne nízkou štruktúrovanosťou knihy, ktorá vychádza z originálnej publikácie, ju robí menej použiteľnejšou a stráviteľnejšou, než by musela byť. Porovnanie s Conteho Dějinami římské literatury, ale tiež napríklad s Manitiovou Geschichte der lateinischen Literatur vychádza pre Leonardiho publikáciu, žiaľ, nelichotivo. Mnohé z kapitol v Středověké latinské literature sú koncipovaná ako esej bez podnadpisov a s minimom štrukturálnych prvkov, ktoré by usmerňovali tok myšlienok. Platí to pre kapitoly Claudia Leonardiho (6. a 10. storočie), Giovanniho Polareho (7. storočie), Michaela Lapidga (8. storočie) a Enza Cecchiniho (14. storočie). Nejde tu len o uľahčenie orientácie čitateľovi, ale predovšetkým o rozvrhnutie látky autormi, ktorí v niektorých prípadoch, ako sa zdá, zápasia s prideleným obdobím a nedarí sa im ho úplne zvládnuť (to sa týka predovšetkým Leonardiho). Absencia štruktúry je symptómom týchto problémov v koncepcií a exekúcií pôvodného projektu.
Šťastím v nešťastí je v tomto prípade, že publikácia je nevyrovnaná, pokiaľ ide o kvalitu, hĺbku a štruktúru jednotlivých kapitol, takže nie všetky kapitoly trpia podobnými neduhmi. Medzi ostatnými kapitolami vyniká práve Dronkeho 12. storočie, a to aj vďaka tomu, že Dronke si v úvode jasne stanovuje štruktúru svojho príspevku a dokáže sa jej pridržať a tiež preto, že jasne vysvetľuje, ktoré oblasti sú z jeho prehľadu vynechané a ako súvisia s materiálom, o ktorom pojednáva. Dronke sa rozhodol rozčleniť svoj príspevok na všeobecný úvod do kultúrneho a spoločenského vývoja v 12. storočí (chýba snáď len záber na politický vývoj), prehľad najvýznamnejších žánrov, ktoré sa rozvíjali v tomto období, a medailóniky vybraných autorov a autoriek, ktoré sú čiastočne usporiadané tematicky („Průkopníci myšlení“, „Ženské spisovatelky“, „Profánní spisovatelé“, „Autoři mnoha žánrů“, a „Autoři mystických a profetických spisů“).
Akokoľvek sa môže javiť prehľad postavený na súbore medailónikov obmedzujúci, pokiaľ ide o analýzu dejinného vývoja latinskej literatúry, v kontexte tejto publikácie sa ukázal ako najschodnejšou cestou. Práve tí autori, ktorí sa rozhodli pre túto formu, vytvorili najlepšie kapitoly v knihe — popri Dronkem sú to Ferruccio Bertini (11. storočie) a Emore Paoli (13. storočie). Lucia Cesarini Martinelliová (15. storočie) si zvolila podobnú cestu a rozčlenila svoj príspevok tematicky, pričom v poslednej sekcii ponúka portréty piatich významných talianskych humanistov. Jej príspevok je silne orientovaný na vývoj na území Talianska, čo je súčasne jeho prínosom, obzvlášť pre českých a slovenských čitateľov, aj obmedzením, pretože táto kapitola týmto pádom nie je všeobecným prehľadom. Peter Christian Jacobsen si pre kapitolu o 9. storočí zvolil podobnú štruktúru ako Emore Paoli alebo Peter Dronke, ale v tomto prípade sa jeho rozvrhnutie neukázalo ako najšťastnejšie. Je to snáď preto, že autorka tejto recenzie sa venuje písomníctvu karolínskej doby, ale Jacobsenova kapitola o karolínskej latinskej literatúre sa javí spolu s Leonardiho kapitolou o 6. storočí ako najneuspokojivejšie. Dôvody sú v prípade týchto dvoch kapitol opačné.
Latinská literatúra 6. storočia by si zaslúžila viac priestoru než len 15 strán, ktoré jej poskytol Leonardi, lepšiu štruktúru s väčším záberom na rôzne žánre a osobnosti tohto obdobia, a menšie zameranie na prozaických autorov, ktorí sú tradične vnímaní ako nositelia klasickej kultúry (Boethius, Cassiodorus) na úkor autorov, ktorí boli významní pre svojich kresťanských súčasníkov (zaráža absencia zmienky o Facundovi z Hermiany, Primasiovi z Hadrumeta, Martinovi z Bragy, Rusticovi Diakonovi, Corippovi a ďalších).
Jacobsenova kapitola je naopak najdlhšia v knihe (81 strán) a má pevne danú štruktúru, ale tento rozsah a kostru jej autor v plnej miere nevyužil, aby pojednal zoširoka o karolínskych literárnych úspechoch. Prvú polovicu venuje v podstate len hŕstke autorov píšucich poéziu (Modoin z Autunu, Theodulf z Orleánsu, Hrabanus Maurus, Gotšalk z Orbais a Walafrid Strabo) a väčšinu druhej polovice zaberajú historiografické texty a diela naratívnej prózy. Až v epilógu, a to len v rámci trojstránkového výpočtu mien tých, ktorí neboli zahrnutí v Jacobsenovom príspevku, sú zmienení akoby na okraj niektorí z najvýznamnejších literátov karolínskej doby: Dhuoda, Amalarius z Metzu, Florus a Agobard z Lyonu, Hinkmar z Remešu, alebo Smaragdus zo Saint-Mihiel. Klaudius z Turína a Hildemar z Civate sa nedostali ani do tohto zoznamu. Ján Škót Eriugena, ktorý by si zaslúžil samostatný medailónik, je zmienený mimo epilógu dva razy tak trocha pomimo (jeho predestinačné spisy v jednej vete v sekcií o Gotšalkovi z Orbais a jeho preklady pseudo-Dionýzia podobne v sekcií o Anastasiovi Bibliothecariovi). Hrabana Maura Jacobsen predstavuje iba ako básnika a až v epilógu zmieňuje diela, ktoré z neho robia jedného z najvýznamnejších karolínskych učencov — jeho vedecké, technické, liturgické a exegetické texty. Je pochopiteľné, že Jacobsen sa v rozsiahlej spleti karolínskej písomnej produkcie rozhodol zamerať na určité žánre a autorov (popri všetkej kritike je potrebné ho pochváliť za výbornú sekciu o literatúre z Apeninského polostrova a za hĺbku jeho znalostí karolínskej poézie), ale výsledkom je nevyvážená kapitola, ktorú istotne nemožno použiť bez úprav a doplnkov pri výučbe a študenti by mali byť na túto nevyváženosť vopred upozornení.
Středověkú latinskú literaturu je možné odporučiť, hoci ide o projekt, ktorý nenaplnil víziu Claudia Leonardiho. Nie je to kniha, ktorú by bolo možno umiestniť na poličku vedľa českého prekladu Conteho Dějin římské literatury alebo Canforových Dějin řecké literatury (2001), ale treba priznať, že to je pochopiteľné vzhľadom na predmet tejto príručky a na zámer obmedziť jej stránkový rozsah. Aj napriek niektorým problematickým rozhodnutiam autorov a prekladateliek vypĺňa táto kniha úspešne medzeru na českej odbornej scéne a vhodne dopĺňa už existujúce publikácie ako Stručné dějiny latinské literatury středověku od Jany Nechutovej a Dany Stehlíkovej (2013). Vybrané kapitoly z tejto publikácie možno bez väčších problémov použiť pri výučbe a ako študijný materiál. Iné kapitoly vyžaduje doplnenie a kontextualizáciu. Všetky sú spracované poprednými odborníkmi na stredovekú latinskú literatúru, a teda aj keď sú neúplne alebo nevyvážené, o tých témach, ktorým sa venujú, pojednávajú kriticky a s veľkou odbornosťou.
Je veľkou škodou, že úprava knihy a jej aparátus sú nedostatočné. Čitateľ miestami narazí na problémy s prekladom (napr. na s. 23 má byť správne skôr „z kléru, laiků i ateistů“ a nie „z věřících, laiků i ateistů“, na s. 272 „sluha Fodio, který »kope« v Babiově ženě Petule“ a nie „sluha Fodio, který »kope« v Babiově ženě, a Petula“). Vlastné mená preložené z taliančiny a latinčiny sa ukázali tiež ako problém: vandalský kráľ na s. 31 má byť správne v češtine Hunerich a nie Unerik, ostrogótsky kráľ na s. 36 Vitiges a nie Vitiga, zbierka španielskych kánonov na s. 51 má byť Hispana a nie Hispania, vizigótske meno Prudentia z Troyes na s. 170 má byť Galindo a nie Galindus, adresát listu Adalbera z Laonu na s. 203 sa volal Fulko a nie Folcus, slávny žiak Notkera Balbula si zaslúži byť v češtine nazvaný Šalamún a nie Salomon, anglosaský autor, ktorému je venovaný medailónik na s. 222–223, sa volá správne Aelfric (ako je aj uvedené na s. 90) a nie Elfricus (bolo by vhodné zjednotiť údaje v registri na s. 484 a 489), Gualter Castellionský, ktorý je mnohokrát zmieňovaný v kapitole o 12. storočí, by mal byť snáď volaný skôr Gautier z Châtillon alebo Gautier de Châtillon, nemenovaný mních, ktorý spísal život Kristíny z Markyate na s. 288, žil v St. Albans a nie v Sant’Alban, autor latinského textu o páde Tróje na s. 360 je Darés Fryžský nie Dares Frigius, taliansky gramatik z Pisy spomenutý na s. 373 sa správne po česky volá Huguccio a nie Uguccione, meno gréckeho humanistu spomenutého na s. 444 je správne Manuel Chrysolaras a nie Manuele Chrisolora, a učiteľ Salimbenovho učiteľa uvedený v registri na s. 486 sa volal pravdepodobne Aimo a nie Aymon. Posledný z Eusebiov v registri na s. 489 je totožný s Eusebiom z Kaisarei nie s Anglosasom Eusebiom. Preklady latinských mien sú tiež nesúrodé (napr. Nigellus z Canterbury ale Reginald z Canterbury, Petr de Vinea ale Marsilius z Padovy, Jean de Meung ale Jan z Hauville), ale to je pôvodný problém talianskeho textu.
Claudio Leonardi (ed.): Středověká latinská literatura (6.–15. století). Příručka. Praha, Academia 2014. 502 strán.
Vyšlo v České literatuře 3/2017.