Previous Next
Mlhoviny strukturalismů PIOTR GIEROWSKI Literárněvědný strukturalismus je příkladem jednoho z nejdůležitějších směrů 20. století, který zanechal...
Průvodce po cestách literárněvědného strukturalismu HERTA SCHMID Ondřej Sládek s kolektivem spoluautorů vypracoval rozsáhlý terminologický Slovník literárněvědného...
Mravný étos S. Podlipskej, vedecký pátos monografie EVA PALKOVIČOVÁ Jana Vrajová v predkladanej monografii zúročuje svoj doterajší výskum tvorby Sofie Podlipskej a...

EVA PALKOVIČOVÁ

Jana Vrajová v predkladanej monografii zúročuje svoj doterajší výskum tvorby Sofie Podlipskej a literárneho diania v 80. a 90. rokoch devätnásteho storočia. Prvá monografia Jany Vrajovej Literární tvorba Sofie Podlipské v literárněhistorické a kulturní reflexi (2016) mapovala recepciu tvorby Sofie Podlipskej, štúdie z posledných rokov sa týkajú metodologických a literárnohistorických otázok, ku ktorým sa Vrajová vo svojej druhej monografii znovu vracia. Sofia Podlipská, česká spisovateľka a intelektuálka druhej polovice devätnásteho storočia, je pre Janu Vrajovú zaujímavým príkladom spisovateľky pohybujúcej sa svojimi prózami medzi literatúrou nárokujúcou si na prívlastok „vysoká“ a literatúrou čitateľsky príťažlivou, určenou pre širšie publikum, ktorá si zároveň, v zmysle národoobrodeneckých ideí, stanovuje za cieľ výchovne naň pôsobiť.
Kniha je rozdelená na dve časti. Prvá časť „Sofie Podlipská v zrcadle času“ sleduje najmä literárnohistorický kontext Podlipskej tvorby a jej pôsobenie v českom obrodeneckom spoločenstve. Druhá časť knihy „Pět sond do díla Sofie Podlipské“ sa potom zameriava aj na konkrétnejšie, najmä tematické a motivické problémy Podlipskej próz.
Prvú časť knihy otvára metodologická kapitola venovaná pôvodu a významu termínu midcult. Ten Vrajová používa v knihe ako nástroj, ktorý jej má pomôcť umiestniť tvorbu Sofie Podlipskej do vertikálnej štruktúry literatúry, osvetliť Podlipskej autorskú stratégiu a zdôvodniť esteticky nie vždy presvedčivý charakter jej písania. Ťažisková kapitola tejto časti (s rovnakým titulom ako prvá monografia J. Vrajovej) najskôr približuje kontext, ktorý určujúco vplýval na Podlipskej literárnu i mimoliterárnu činnosť. Sleduje dobové diskusie o charaktere čitateľskej základne, ktorú sa spoločenstvo českých intelektuálov snažilo presvedčiť o dôležitosti uprednostňovania česky písaných kníh pred nemeckými, a zhŕňa tiež dobovú diskusiu o vplyve materiálneho zabezpečenia spisovateľa na kvalitu jeho tvorby, čo je v prípade Sofie Podlipskej relevantná téma.
Ďalej Jana Vrajová skúma meniace sa postoje literárnej kritiky k historickým prózam, prózam pre deti a mládež, ako aj k ostatnej tvorbe Sofie Podlipskej. Všíma si súvislosť medzi meniacou sa spoločenskou situáciou, rozdielnymi ideologickými východiskami jednotlivých kritikov a mierou ich negatívneho alebo priaznivého hodnotenia, pričom ju zaujíma obdobie od šesťdesiatych rokov 19. storočia po začiatok 20. storočia.
V ďalšej kapitole J. Vrajová skúma, aké postavenie v rámci dejín literatúry prisudzujú osobnosti a dielu Sofie Podlipskej rôzne syntetické kompendiá a vedecké práce, ako charakterizujú jej poetiku, či ju vylučujú alebo naopak zaraďujú do literárneho kánonu, a v akom svetle ju zobrazujú žurnalistické, populárno-náučné a beletristické žánre od začiatku 20. storočia po súčasnosť. Táto kapitola je skôr prehľadová, no naznačuje aj rôznosť funkcií pripisovaných Podlipskej textom (či už beletristickým, popularizačným alebo jej egodokumentom — denníkom a korešpondencii) v meniacich sa spoločensko- historických okolnostiach.
Kým v tejto časti knihy autorka analyzuje skôr dobové diskurzy, ktorých predmetom bola Sofia Podlipská, v druhej časti sa dostávame už aj ku konkrétnym dielam a k poetike jej tvorby. Jana Vrajová analyzuje predovšetkým tematickú stránku vybraných próz. V prvej sonde ju zaujíma zobrazovanie „svojho“ — českého a „cudzieho“ — nemeckého v Podlipskej poviedke „Češka a Němec“, pričom si všíma aj posuny v tejto poviedke oproti dielam iných autorov s podobnou tematikou. Pri komplexnejšom porovnaní prózy Osud a nadání s románom George Sandovej Consuelo, ktorý Podlipská preložila, v ďalšej kapitole skúma Jana Vrajová podobnosti a rozdiely v motivickej výstavbe oboch diel. V ďalšej sonde predstavuje pozíciu Sofie Podlipskej v rámci dobových diskusií o realizme a naturalizme a v poslednej kapitole sa krátko zmieňuje o jej denníkových zápiskoch z posledných rokov života, keď sa spisovateľka, možno prekvapivo, no azda pod vplyvom atmosféry fin de siècle začala zaujímať o okultizmus.
Ako aj samotný názov knihy prezrádza, Jana Vrajová dáva tvorbu Sofie Podlipskej do súvislosti s termínom midcult, ktorý do svojej kritickej praxe vniesol americký kritik a esejista Dwight Macdonald. V stručnom úvodnom terminologickom zastavení autorka vysvetľuje, že Macdonald chápal termín ako pásmo strednej kultúry nachádzajúce sa medzi vysokou, elitnou kultúrou a kultúrou nízkou, ľahko konzumovateľnou a určenou na rýchlu spotrebu. Ide podľa neho o „antikultúru“, ktorá využíva overené výdobytky avantgárd, aby predstierala vysoké umelecké hodnoty s cieľom vyvolať v svojich konzumentoch pocit, že patria k skutočným znalcom umenia, čiže k vyššej vrstve, čím produkty midcultu dosahujú komerčný úspech a zisk. J. Vrajová ďalej v Oxford English Dictionary nachádza aj pôvod slova middlebrow z roku 1884, ktoré označovalo meštiansku vrstvu, ktorá bola nositeľkou takejto kultúry, a konfrontuje ho aj s jeho použitím v texte Virginie Woolfovej z tridsiatych rokov 20. storočia. Vo všetkých týchto zdrojoch má termín midcult negatívne konotácie. Ako autorka uvádza, termín vstúpil do povedomia čitateľskej verejnosti v našom priestore skôr vďaka knihe Umberta Eca Skeptikové a těšitelé. Eco tam pomenúva päť charakteristických znakov midcultového diela, ako ich identifikoval v Macdonaldovej eseji (ktorá obsahuje len príklady a neusiluje sa termín presne ohraničiť), čo ale Vrajová mylne označuje za vlastné Ecovo chápanie midcultu. Tým svoj výklad autorka o midculte ukončí, k Macdonaldovým (a nie Ecovým) znakom dodáva ešte vlastný: autor midcultového diela sa snaží o aktuálnosť témy a namiesto otvorených otázok skrytých v komplikovanej štruktúre diela ponúka čitateľom hotové, ľahko zrozumiteľné odpovede. Jana Vrajová sa však už ďalej nezmieňuje o tom, že Umberto Eco sa v svojej knihe k Macdonaldovým tvrdeniam stavia kriticky a upozorňuje na ich skrytý aristokratizmus, snobizmus, nedostatočnú pružnosť a jednostrannosť. Ani Vrajová však Macdonaldovo poňatie midcultu nepreberá automaticky: na záver terminologickej kapitolky upozorní, že pre potreby tejto práce bude s termínom pracovať „jako s neutrálním synonymem sousloví »střední rovina literatury«, zbaveným sociologického aspektu a nežádoucích konotací“ (s. 20). Potrebu takéhoto okliešteného termínu dokladá množstvom súčasných diplomových prác venujúcich sa strednej vrstve kultúry, ako aj svojím zámerom sledovať v knihe na príklade tvorby Sofie Podlipskej vertikálnu stratifikáciu literárnej tvorby druhej polovice devätnásteho storočia. Na toto obdobie, keď vznik mnohých literárnych diel iniciovali najmä rôzne potreby národného kolektívu, sa naozaj nedá dobre uplatniť termín, ktorý vznikol ako reakcia na komercializáciu kultúry v 60. rokoch 20. storočia. Otázka však je, prečo na ňom Vrajová vôbec trvala a nesiahla po celkom inej, k danému literárnohistorickému obdobiu priliehavejšej metodológii, napríklad aj po inšpirujúcich podnetoch, ktoré jej priam ponúka vo svojej knihe Umberto Eco. Ten sa vyhýba Macdonaldovmu pohŕdaniu midcultom, ktorý zjavne prekážal aj autorke, a navrhuje sledovať skôr funkcionalitu jednotlivých stylegmat, ktoré putujú z avantgárd (v prípade Sofie Podlipskej z uznávaných diel svetovej literatúry, ktoré v danej dobe fungovali ako zásoba vzorových postupov) do populárnejších žánrov. Poetika charakterizujúca dielo Sofie Podlipskej je tiež dôsledkom špecifických úloh vyplývajúcich z požiadaviek obrodeneckého hnutia, ktorého bola Podlipská aktívnou súčasťou. Pre celkové pochopenie jej diela, ale aj rozmanitých postojov k nemu, by bolo užitočné všímať si a vysvetľovať literárnohistorický kontext, ktorý určoval výslednú podobu literárneho diela, intenzívnejšie, ako to Jana Vrajová robí.
Autorka sa k definícii svojho chápania midcultu vracia priebežne počas celého výkladu, postupne pojem špecifikuje a v závere zhrnie svoje zistenia. Samotný termín však nie je vodidlom jej úvah, nepomáha jej lepšie sa priblížiť k charakteru sledovaných próz, vyskytuje sa v texte akosi mimochodom, na margo už povedaného a rozpadá sa na nie vždy konzistentné, alebo detailne vysvetlené zložky. Autorka napríklad tvrdí, že midcultové dielo reaguje na aktuálne literárne trendy, aby tým autor na jednej strane prezentoval svoju erudíciu, a „na straně druhé tak deklaruje potřebu soustředit se na modelového adresáta a na jeho literární kompetence: netouží svému čtenáři předkládat text, který by byl tvarově či jinak subverzivní a kladl vyšší nároky na jeho aktivní spolupráci při dotváření interpretace díla“ (s. 81). Medzi týmito dvomi znakmi midcultového diela však vidím istý rozpor: naozaj pomáha použitie aktuálnych literárnych trendov priamočiaremu pochopeniu posolstva? Aj Umberto Eco síce hovorí o tom, že midcultové dielo využíva výdobytky avantgárd vo svoj prospech, aby dosiahlo želaný účinok, ale ide o postupy zo „zastaralého estetického skladu“ (U. Eco: Skeptikové a těšitelé, 1995, s. 61), nie o aktuálne literárne trendy, ako tvrdí Jana Vrajová. Ak sa Sofia Podlipská pokúsila popri romantickej fabule zakomponovať do diela aj nové realistické podnety, dalo by sa to chápať jednoducho ako dôkaz jej ambície spĺňať nároky na exkluzívne umelecké dielo (bez ohľadu na úspech jej úsilia). Termín midcult v tomto prípade nepomáha utriedeniu charakteristických čŕt textov Sofie Podlipskej, skôr zvádza k ich nenáležitej interpretácii. Navyše ak chcela Jana Vrajová vytvoriť novú definíciu midcultovej literatúry, ktorá by sa dala všeobecne uplatniť na literatúru 19. storočia, žiada sa aj jej overenie na tvorbe iných autorov a autoriek.
Z citátov Podlipskej próz a dobovej kritiky je jasné, že textom sa dajú vytýkať štylistické či kompozičné nedostatky, ako aj určitá schematickosť pri formovaní postáv a deja a Jana Vrajová to nepopiera. Zároveň sa však snaží vymaniť Podlipskú z negatívne konotovaných kategórií populárnej a zábavnej literatúry (pričom o tejto negatívnosti nediskutuje, ale ju apriórne predpokladá). Namiesto kritickej analýzy konkrétnych diel zdôrazňuje Podlipskej dobrý úmysel, čiže snahu výchovne pôsobiť na české čitateľky a čitateľov („mravní étos“ [s. 96]), a jej osobnostné kvality, alebo ju ospravedlňuje pred možnými výčitkami: „Domníváme se, že takto je třeba nahlížet na většinu děl Sofie Podlipské: skrze zřetelný autorský záměr, motivovaný vnitřní pravdivostí a potřebu nabídnout čtenáři vlastní porozumění světu, nikoli vidinou honoráře či kalkulem se čtenářskou oblibou“ (s. 122, v tejto súvislosti ešte upozorňujem na fakt, že Jana Vrajová cituje na s. 55 Elišku Krásnohorskú, ktorá priznáva, že Podlipská často písala pre „hmotný zisk“). Za citovanými negatívnymi hodnoteniami uvádza napríklad úryvky z článkov Elišky Krásnohorskej, ktoré sa vyznačujú empatiou a úctou k osobnosti Podlipskej a jej všestranným aktivitám. Krásnohorskej texty majú, samozrejme, v knihe skúmajúcej dobovú recepciu dôležité miesto, avšak Jana Vrajová možno až príliš často podsúva čitateľom názor (napríklad práve radením jednotlivých citátov alebo vlastnými formuláciami), že negatívne posudzovanie tvorby Sofie Podlipskej je vzhľadom na jej chvályhodný úmysel nespravodlivé: „Ač by se zdálo, že takto charakterizovaná literární tvorba musí nutně asociovat literaturu vyznačující se sklonem k podbízivosti čtenářstvu, Krásnohorská uměla překvapivě precizně odstínit tvorbu vnitřně opravdové Podlipské od průměrnosti a neproblematičnosti ryze komerční produkce“ (s. 47) alebo „Snahu Maternové obhájit význam díla Sofie Podlipské zejména pro mladou generaci žen nepovažujeme pouze za projev úcty k zesnulé autorce, ale za poctivý interpretační pokus směřující k prokázání myšlenkového významu a života schopnosti jejích děl u vědomí jejich formální nedokonalosti“ (s. 82). Kritické posúdenie jednotlivých Podlipskej postupov, či už na úrovni tematického plánu, kompozície či štýlu, a výskum ich funkcie vzhľadom na didaktické, národnoreprezentatívne a estetické zámery, ktoré Podlipskú pri písaní viedli, by hodnotu jej textov určite neznížili a súčasný, objektívny pohľad na jej tvorbu by mohol vrhnúť nové svetlo aj na dobovú recepciu, ktorá predstavuje ťažiskovú otázku monografie. Jana Vrajová navyše upozorňuje na skutočnosť, že dielu Sofie Podlipskej bolo venované len málo literárnovednej pozornosti: „Většina odborných prací, které vznikly na přelomu 20. a 21. století až do současnosti a věnovaly se dílu Sofie Podlipské, je spíše kulturněhistorického charakteru“ (s. 111). A hoci je to vzhľadom na Podlipskej aktivity, jej rolu v obrodeneckom a ženskom hnutí ako aj charakter jej písania pochopiteľné (a ani predkladaná monografia napokon tento deficit nevyrovnáva), Jana Vrajová konštatuje: „Z posunu charakteristiky díla Sofie Podlipské […] je možno vysledovat počátky tendence přesunout badatelský zájem o Podlipskou z literárněvědného výzkumu do kulturních studií; jako by se zdálo, že jedině tak jí bude možno zachovat respekt a úctu i pro další generace“ (s. 92).
Čitateľovu orientáciu v argumentácii k jednotlivým výskumným otázkam zneprehľadňuje okrem spomenutej metodologickej neistoty aj presýtenie textu citátmi, ktorých rozsah sa takmer rovná rozsahu samotného autorského výkladu. Na jednej strane je to zaujímavé čítanie, keďže ide o dobové texty, z ktorých obsahu i dikcie sa dá mnohé odčítať a pochopiť aj bez siahodlhej interpretácie. Zároveň to však komplikuje sledovanie autorkinej myšlienkovej nite, keďže čitateľova pozornosť je rozptyľovaná pramenným materiálom, ktorý okrem hľadaného dôkazu obsahuje aj množstvo iných pozoruhodných symptómov. Text Jany Vrajovej sa niekedy redukuje na uvádzanie, kontextualizáciu a prepájanie jednotlivých citátov namiesto toho, aby čitateľa presvedčivo viedla usporiadaným a systematickým poľom faktov a ich interpretácií a citáty jej slúžili najmä ako podporné argumenty.
Osobnosť Sofie Podlipskej v kontexte druhej polovice devätnásteho storočia, v ktorom sa prelínal neskorý romantizmus, realizmus i modernizmus s ich rozmanitými očakávaniami od umeleckého diela, od národoobrodeneckých po estetické, je zaujímavou témou pre literárnohistorický výskum v mnohých aspektoch. Literárna produkcia tohto typu autorov je vhodným materiálom napríklad na odkrývanie umeleckých postupov, ktoré sa z tzv. vysokej literatúry presunuli do diel určených širšiemu publiku a boli považované za bežné a ľahko percipovateľné. Výskum tém a literárnych vzorov, ktoré boli napodobňované, zase charakterizuje záujmy a preferencie publika. Jana Vrajová však v monografii tieto kontexty nespracúva, dotýka sa ich len implicitne. Upozorňuje na vertikálnu stratifikáciu literatúry, čiže na existenciu skupiny literárnych diel, ktoré zohľadňujú záujmy a schopnosti širokého publika, no predsa svojou kvalitou neklesajú pod určitú úroveň (a ktoré Jana Vrajová nazýva literatúrou midcultu), čím nevyčerpáva ani poetiku Sofie Podlipskej, ani midcultových diel. Obe výskumné oblasti by si pritom zaslúžili osobitnú publikáciu, ktorá by podrobne rozobrala napríklad dominujúcu didaktickú funkciu a vzťahy ostatných zložiek diela k nej, špecifický historický kontext s jeho požiadavkami na umelecké dielo, ako aj úspešnosť a neúspešnosť jednotlivých konkrétnych umeleckých riešení.

Jana Vrajová: Umíněnkyně dobra Sofie Podlipská. Kapitola z literárního midcultu 19. století. Praha, Akropolis 2017. 223 strany.

Vyšlo v České literatuře 2/2019.