Zberatelia a zbierky

Vedúca vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia Slovenskej akadémie vied doc. Ingrid Ciulisová, obhájila dizertačnú prácu „Zberatelia a zbierky“. Prácu obhájila pred komisiou Dějiny a teorie umění a získala vedecký titul „doktor historických vied“. V dizertácii, ktorá je výsledkom dlhoročného úsilia, pojednáva o umeleckých dielach, ako aj o stredoeurópskych zberateľoch a zbierkach nielen ako znalec, ale aj v širokom historickom a sociálnom kontexte dejín umeleckého zberateľstva od druhej polovice 18. do začiatku 20. storočia.

Dejiny umeleckého zberateľstva predstavujú v súčasnosti jednu z najaktuálnejších tém dejín umenia. V stredoeurópskom prostredí sa táto téma spája predovšetkým s jednou z ústredných postáv Viedenskej školy dejín umenia, Juliusom von Schlossrom a jeho dnes už klasickou, v roku 1908 publikovanou prácou o dejinách zberateľstva v neskorej renesancii. Programový záujem o túto problematiku v odbore dejín umenia však zaznamenávame až s nástupom sociálnych dejín umenia, najmä s publikáciami britského historika a historika umenia Francisa Haskella. Autorkina práca je súčasťou tohto metodologického trendu.

Dizertácia pozostáva z dvoch publikovaných kníh, ktoré na seba vzájomne nadväzujú: Paintings of the 16th century Netherlandish masters. Slovak Art Collections (Bratislava: Veda, 2006) a Men of Taste. Essays on Art Collecting in East-Central Europe (Bratislava: Veda 2014). Druhá z menovaných využíva výsledky znaleckého výskumu, ktorý vyústil do vzniku publikácie o nizozemských obrazoch 16. storočia a viac ako na znaleckú analýzu umeleckých diel samotných sa sústreďuje na historický, sociálny a ekonomický kontext, v ktorom umelecké diela ako zberateľské objekty fungovali. Deje sa tak na príklade piatich príbehov vybraných zberateľov spojených s Bratislavou a Viedňou, s presahom do ďalších európskych metropol: vojvodu Alberta Kazimíra Sasko-Tešínskeho (1738–1822), zakladateľa grafickej zbierky Albertina vo Viedni, grófa Jána Pálffyho (1829–1908), pôvodne majiteľa významnej časti zbierok Szépmüveszeti Múzea v Budapešti, cukrovarníka baróna Karla Kuffnera (1847–1924), významného hydrológa a regulátora Dunaja Eneu Grazioso Lanfranconiho (1850–1895), a napokon historika umenia, grófa Antoina Edwarda Seilerna (1901–1978), ktorý časť svojej kvalitnej umeleckej zbierky venoval Courtauldovmu inštitútu v Londýne.

Jednotlivé hĺbkové sondy do dejín stredoeurópskeho zberateľstva sú empiricky zakotvené v pôvodnom archívnom výskume. Ten tvoril východiskovú bázu pre výskum mobility umeleckých diel, sociálnych vzťahov a úlohy, ktorú tieto vzťahy zohrávali pri formovaní vkusových preferencií osobností zberateľov a následne pri budovaní ich zbierok. Autorka, nasledujúc Francisa Haskella, sa v práci zámerne vyhýba širším zovšeobecneniam v presvedčení, že každá sociologická teória umenia a vkusu môže byť založená iba na veľkom počte individuálnych case histories. Je zrejmé, že hlavným cieľom dizertácie nebolo napísať syntetické dejiny zberateľského vkusu, či formulovať jeho teoretické základy. Zámerom bolo skôr upozorniť na doposiaľ relatívne málo preskúmaný ‚stredoeurópsky zberateľský priestor‘, a na to, ako zbierky umeleckých diel a zberateľské aktivity spojené s týmto priestorom prispeli k medzinárodnému vývinu umenia a dejín umenia.

INGRID CIULISOVÁ,
Ústav dejín umenia Slovenskej akadémie vied, Bratislava