Dalito.sk - Marek Cebecauer: Bez života v zahraničí by som asi bol menej tolerantný

Celý rozhovor najdete zde

Marek Cebecauer vyštudoval biochémiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Doktorát z imunológie získal na Univerzite Karlovej v Prahe. Desať rokov pôsobil v zahraničí, napríklad vo Švajčiarsku a Veľkej Británii. Od roku 2011 pôsobí na Ústave fyzikálnej chémie J. Heyrovského Akadémie vied ČR, kde založil nový odbor fyzikálnu biológiu.

Z rozhovoru:
Lekárom odhaľuje, ako imunitný systém funguje
Prečo bez cholesterolu nemôžeme žiť
Pravda o vajíčkach
Obáva sa, že väčšina vedcov nemá schopnosť s bežnou spoločnosťou komunikovať
Nikdy nevyhľadával slovenské alebo české komunity
Dezinfoscéna profituje z nízkej vzdelanosti spoločnosti
Netradičný najväčší oddych bádateľa

Skôr než sa budeme rozprávať priamo o vašom výskume, spýtam sa na iné. Pôsobíte na českej Akadémii vied. Prečo práve Česko? Prečo ste odišli zo Slovenska?

Robí sa tu skvelá veda. Netvrdím, že na Slovensku nie, ale kvalitnej vedy je u nás omnoho menej. Zjednodušene povedané, je to dané financovaním. V Čechách ide reálne na výskum omnoho viac prostriedkov než na Slovensku.

Po štúdiu na Univerzite Komenského v Bratislave som bol rozhodnutý, že budem robiť špičkovú vedu. Už v tom čase, keď sa delilo Československo, bolo jasné, kde je väčšia šanca to dosiahnuť. Akurát som musel ešte pár rokov počkať, dokončiť doktorát v Prahe a až potom som sa dostal do špičkových vedeckých inštitúcií na Západe, ako je Ludwig Cancer Research Institute v Lausanne alebo Imperial College v Londýne. Do Čiech som sa vrátil z rodinných dôvodov, moja manželka je z Prahy. Ale opäť to bolo s tým, že tu môžem pokračovať v kvalitnej vede. Trochu sa bojím, že na Slovensku by som túto možnosť nemal. Alebo iba s veľkou dávkou šťastia.

Predpokladám, že v laboratóriu máte aj študentov, pre ktorých ste takpovediac mentorom. Akých mentorov ste mali vy? A prečo ste sa rozhodli popri samotnom výskume stať sa aj mentorom?

Mojim prvým vedeckým mentorom bol môj otec. Mal som to obrovské šťastie, že sa zameriaval na výskum a poznávanie prírodných procesov a nie na výkon, ktorý sa dnes často používa na posudzovanie vedcov. Naučil som sa tak bádať. Niektorí kolegovia by ma určite radi opravili, že tzv. nekonečné bádanie nemusí viesť k ničomu užitočnému. A majú pravdu. Treba nájsť správny moment, keď už nejaké konkrétne bádanie nikam nevedie a treba sa začať venovať niečomu inému s lepšou perspektívou. Ale mám dojem, že v dnešnej dobe je vo vede až príliš veľký tlak na výkon a mizne bádanie.

Ale k vašej otázke o mentorstve. Mojimi ďalšími mentormi boli Jozef Bán, Václav Hořejší, Immanuel Luescher a Anthony Magee. Bez rozdielu sú to všetko excelentný vedci a výborný mentori. Mal som to šťastie, že všetci mali veľmi silný charakter. Našli sa medzi nimi aj komplikovanejšie typy, ale všetko to boli skvelí ľudia. To je to, čo sa snažím preniesť aj na mojich študentov alebo doktorandov. Neviem, či sa mi to vždy darí, ale popri kvalitnej vede je potrebné vidieť aj jej širší rozmer. A to je posúvanie ľudskej spoločnosti nielen pomocou nových objavov, ale aj „produkovaním“ ľudí so širokým srdcom a veľkým rozhľadom.

Čo môžu študenti, pre ktorých ste mentorom, od vás očakávať a naopak, čo by očakávať nemali?

Začnem tým, čo by očakávať nemali. Určite im nebudem vysvetľovať, že musia pracovať s maximálnym úsilím a investovať do práce nadštandardné množstvo energie. Veda je práca na hrane ľudského poznania. To znamená, že je potrebné neustále sa vzdelávať a byť odolný. Pripravený na veľké množstvo neúspechov a len zopár nezabudnuteľných chvíľ, keď sa podarí niečo nové objaviť.

Pracujem s dospelými ľuďmi a toto musia vedieť. Nie som kontrolór. Som ich tímový partner a poradca s väčšími skúsenosťami. Ale nie som vedúci, ktorý je im nadriadený. Mám väčšiu zodpovednosť. To je celý rozdiel.

Očakávať potom môžu to, že sa o svoje skúsenosti rád podelím. Pracujeme ako jeden tím. Ja bez mojich študentov a doktorandov, ale aj iných kolegov vrátane technického a administratívneho tímu nemôžem dosiahnuť nič. Som tiež ochotný vnímať ich problémy. Ak z nejakého dôvodu niekto potrebuje chodiť do práce až poobede, ale potom si svoju prácu urobí, nemám s tým problém. Pokiaľ niekto potrebuje týždeň-dva riešiť osobné veci a potom sa s plnou vervou vrhne na pokusy, opäť u mňa nájde porozumenie. To sa v živote stáva. Snažím sa tiež vnímať, že každý je iný. Ale neviem, či sa mi to vždy darí.

(...)